Módny návrhár Lukáš Krnáč: Dôležité je vnímať, ako vyzeráme a čo sa nám hodí, potom nakupovanie netrvá pol dňa

„Neriešim, čo je trendové a čo sa nosí. Domnievam sa, že oveľa dôležitejšie je mať štýl,“ sú slová, ktoré si raz povedal. Z čoho sa zrodil ten tvoj a ako by si ho charakterizoval?

Toto by mohlo byť veľmi obšírne. Každopádne skrátene si myslím, že určite je dobré mať nejakú estetickú predispozíciu v sebe. Štýl sa nám formuje tým, čo poznáme, čo vieme, čo sme videli a celkovou našou nie len módnou, ale kultúrno – spoločenskou rozhľadenosťou.

A je dôležité vnímať ako vyzeráme, aké farby, strihy a dĺžky sa nám hodia – a potom už neriešiš trend, ušetríš strašne veľa času a nakupovanie netrvá pol dňa, ale vojdeš do obchodu a za 3 minúty si v kabínke s vecami, ktoré ti teoreticky budú sedieť a lichotiť.

Mohlo by vás zaujímať: Perníková madona: Andrea Smolinská v Galérii Ľudovíta Fullu žiari na titulke magazínu FEMINITY

Ako si sa k navrhovaniu dostal a kedy si si povedal, že ideš do toho naplno?

Hlásil som sa na design odevu už počas strednej školy. Nakoniec ten odbor zrušili pre malý záujem a ja som sa rozhodol pre animáciu. Vždy som mal vzťah k móde, pop kultúre, reklame, videoklipu, takže pôvodný plán bol pokračovať na multimediálnu tvorbu, alebo niečo vo filmovom duchu. Bol som na viacerých konzultáciách, kde som sám necítil, že to je cesta pre mňa + všade boli k mojej práci veľmi povýšeneckí. Čomu doteraz nerozumiem... Až to všetko dospelo do momentu, kedy som bol sám sebou naozaj zneistený, že som asi naozaj dosť mimo a toto nebude cesta (aspoň nie na akademickej úrovni). Trvalo to asi rok a ja som to tak nejako na chvíľu nechal otvorené. Potom som si dohodol ešte jednu osobnú konzultáciu na AVU a tam padlo medzi rečou (bez toho, aby som mal v portfóliu niečo o móde), že by som mal zrejme skúsiť odev. Asi v priebehu mesiaca – dvoch (bez toho, aby som vedel šiť) veľmi intuitívne a pocitovo som si vytvoril portfólio postavené na odeve. Na prijímačkách som skončil prvý a s kolekciou z druhého ročníka som bol na Pražskom fashion weeku a tiež som vyhral súťaž, ktorá ma finančne celkom naštartovala. Potom to zrazu malo extrémne rýchle tempo.

Si absolvent umeleckej školy v Zlíne, kde si študoval dizajn. Keď porovnáš štúdium s realitou, tak...?

Myslím, že som sa do Zlína dostal v tom najlepšom okamihu, kedy som sa tam dostať mohol. Tam sme sa stretli ľudia, ktorí sme mali chuť a drive. Fungovali sme veľmi uvoľneným až nezávislým  režimom v rámci ateliéru, ktorý bol extrémne pracovitý, kreatívny a motivujúci. Ráno sme sedeli na prednáškach, ktoré boli zaujímavé, na tie nezaujímavé sme nechodili – aspoň ja nie. Stále sme riešili nejaké projekty v spolupráci s marketingom, každý deň pracovali do 10 večer v ateliéri a potom sme sa presunuli na párty, kde spolužiačka Kristýna Coufalová začala robiť DJ-ku a až ráno o 2-3 sme sa dostali domov. Vtedy sme myslím zistili, akú silu a potenciál má Instagram. Ako je nutné myslieť nielen na dizajn, ale aj marketing. Do obrovskej miery aj vďaka pani Lapšanskej, ktorá nás naučila, že energiu a prácu treba investovať do toho (projektu, kolekcie), čo robíme - tak dokážeme posunúť ľuďom svoj odkaz a zároveň s nimi komunikovať. Myslím, že všetci sme sa naučili pracovať ako tím a zároveň každý na svojej vízii. Dá povedať, že sme začali pracovať v oblasti, ktorú sme študovali a reálne sa nám v tom darilo. 

To sa však čiastočne zmenilo, keď sa nám darilo natoľko, že to začal byť zásadný problém v rámci nášho štúdia. Nieže by sme nemali výsledky, ale preto, že o tých výsledkoch bolo počuť a bolo ich vidieť. Ľudia čo najviac pracovali boli zo štúdia vyhodení, respektíve dotlačení k tomu, aby odišli. Aj ja som tam skončil len vďaka objektívnemu postoju prodekana a dekanky univerzity voči tej situácii, ktorí to so mnou takmer pol roka riešili. Ale neľutujem samozrejme, bolo to super vďaka ľudom čo mi pomohli rásť!

Aktívne sa zapájaš do osvety ľudí v rámci udržateľnej a lokálnej módy. Páči sa mi, že si vystúpil v rámci svetoznámej konferencie TEDX na Univerzite Komenského a prednášal pred veľkým publikom. To je na dizajnéra nezvyčajné... väčšinou sú umelci introvertmi. Ty si prekročil svoju komfortnú zónu...

Keď prišla táto ponuka, bol som zaskočený, ale zároveň ma to potešilo. Určite je nutné hovoriť o lokálnej móde a preto som do toho šiel. Každý speaker mal tréning respektíve coaching v rámci komunikácie a prezentácie toho, o čom bude hovoriť. Netuším, nakoľko duchaprítomný a zrozumiteľný som bol, pretože som si to nikdy nepozrel zo záznamu. Nemôžem sa na seba pozerať, lebo mi je trápne :). Určite to bolo niekde mimo mojej komfortnej zóny, bola to taká neštandardná situácia. Ale ja zas úplný introvert nie som. Ak má niekto tento pocit v rámci komunikácie so mnou, je to asi len preto, že mi je nesympatický a nemám chuť sa rozprávať... Inak som dosť otvorený v duchu “What u see is what u get“.

Zaujala ma odtiaľ veta, v ktorej spomínaš cenu práce lokálneho dizajnéra. Okrem nákladov ako materiály či práca krajčírok, zahŕňa aj cenu času a energie dizajnéra plus jeho kreatívnu prácu (fotenie editoriálov, účasť na fashion weekoch / eventoch, a pod.). Prečo si myslíš, že by sa práve o duševnom vlastníctve malo viac hovoriť, najmä v 21.storočí?

Myslím, že v tejto téme nie som vôbec nejako “CEZ“. Je to niečo v čom som sa rozhodol pracovať a beriem to ako prirodzenú súčasť mojej práce a vždy som to tak mal, že robím extra veci navyše. Ale je fajn o tom ľuďom povedať. Pretože mnohí ľudia si to neuvedomujú, nevidia to a nemajú to odkiaľ vedieť. Každý kreatívny človek, čo niečo vytvára to tak cíti. Či už je to v dizajne, hudbe, divadle, alebo literatúre. Ale aby sme sa pochopili a aby som tu neprezentoval nejakú romanticko-krehkú povahu umelca - ja osobne totiž nepotrebujem rituály k tomu, aby som tvoril, nečistím energiu priestoru šalviou a kryštálom, nepotrebujem extra kávu z domácej farmy v Etiópii či počúvať Čajkovského pri prechádzke v lese...  Pokiaľ človek chce, aby veci fungovali a boli viditeľné, mal by byť maximálne flexibilný. Občas mám pracovný čas 24/7 a je bežné, že ráno o 4 píšem maily zelený od únavy a o 7 vstávam a presúvam sa kvôli projektu, stretnutiam, výrobe niekde inde a ďalší deň je znovu inde a po telefóne riešim logistiku vecí, objednanie materiálov, nedostupnosť materiálov, a tak podobne...  A to je práve to, čo často nevidieť, tú pridanú hodnotu, za ktorú si v podstate zákazník „pripláca“ a je tiež zohľadnená v cene daného produktu/kúsku.

Čítajte tiež: Mysli lokálne, konaj globálne: Tvrdí žena, ktorá na jednom mieste sústreďuje úsilie česko-slovenských módnych návrhárov

Hovorí sa, že najlepšie je začať sám od seba. Čo nosí módny dizajnér Lukáš Krnáč?

Tenisky, biele ponožky, často šiltovku, vďaka ktorej mu nie je vidieť vlasy a batoh alebo kufor.

S tvojou tvorbou je spätý aj humor. Do akej miery je pre teba dôležitý v kariérnom a osobnom živote?

Myslím si, že je zásadný. Čím ostrejší je, tým ma to viac dokáže pobaviť pokiaľ to je trefné či už na moju adresu, alebo na adresu niekoho iného. Pokiaľ by sme mali byť veľmi osobný, určite to je vec, ktorá vznikla z toho, že niektoré veci neboli príjemné. Ako som už povedal u mňa to je často o tom “What u see is what u get“ a humor to patrične okorení. 

Tvorba ateliéru Lukas Krnac je dostupná aj na tvojom e-shope www.lukaskrnac.com. Je cieľová skupina na online rovnaká ako v showroome (Virvar) alebo sa v niečom líši?

Asi nad tým takto neuvažujem a nerozdeľujem to. Určite má Virvar svoju špecifickú klientelu a tak to aj beriem. Avšak keď sme pripravovali kolekciu NOUVEAU WESTER,  tak som myslel práve na to - bolo to viac dospelejšie, trochu elegantnejšie a farebne triezvejšie. Preto ma napríklad celkom prekvapilo, koľko správ mi prišlo v duchu, ako som sa posunul a technicky zlepšil. Mne nepripadalo, že by som sa výrazne zlepšil, ja sa totiž vždy snažím robiť veci najlepšie ako viem. Táto kolekcia bola skôr poloha tvorby, v ktorej viem pracovať a možno práve to niekoho zaskočilo - triezvosť a nie zakaždým farebná streetová vec.

Čítajte viac o kolekcii: Nouveau Western od Lukáša Krnáča x ViRVAR: Inšpiráciou mu boli 80-90. roky a Dallas či Dynasty

Čo najlepšie si v oblasti umenia za posledný čas videl?

V rámci divadla to bolo napríklad české predstavenie Putinovi agenti od Perty Tejnorovej – v ktorom prepojila hercov, príbeh a reálne informácie s divákmi. Tí sa stali súčasťou predstavenia a súčasne vytvoreného videozáznamu, ktorý bol následne zostrihaný, zmanipulovaný a na konci predstavenia prehraný ako súčasť príbehu. Všetko bolo spracované nečakaným spôsobom a zároveň to dávalo veľký zmysel. 

Zaujímavým filmovým zážitkom na Netflixe bol pre mňa The Power of the dog z prostredia Ameriky 19. storočia. Pripadalo mi dosť osviežujúce a nečakané, že do príbehu zaradili gay postavu - nie tak úplne predvídateľne v trpiteľskej pozícii, ku ktorej treba cítiť súcit, ale pomerne v mrazivej až chladnokrvnej polohe. Pritom mal ten film asi všetky predpoklady toho, čo ma nebaví = pomalý dej, málo textu, nádych melanchólie až bezradnosti. Napriek tomu osobne odporúčam.