Deti nie sú limitom, ale motiváciou: Návrhárka Júlia Malinovská zbalila kufre a odišla s ročnými dvojičkami na druhý koniec sveta

Ty si úspešná návrhárka, no nabrala si odvahu, zbalila pár kufrov, dve deti a odišla si žiť na Bali. Prečo si sa rozhodla urobiť v živote, takýto zásadný krok? 

V minulosti sa mi stávalo, že keď som mala rozhovory s blízkymi o budúcnosti, stále som sa nevedomky vyjadrovala tak, že určitú časť života budem žiť v juhovýchodnej Ázii. Dokonca to nedávalo žiadnu logiku, lebo všetky moje kroky viedli presným opakom a to smerom k Amerike. Tam som študovala na strednej škole, neskôr sa tam vrátila počas vysokej školy.

Milujem históriu, študovať podstatu náboženstiev, vždy ma veľmi zaujímal budhizmus, hinduizmus. A keďže sa mi rodinné veci vyvinuli tak, že sme dostali možnosť odísť presne týmto smerom, ja som vedela od začiatku, že moje prvé kroky povedú na Bali, posvätné miesto, ostrov Bohov a úplne konkrétne do Ubudu, ktorý je zasadený do stredu džungle. 

Ideš tam rozbiehať aj vlastný biznis, čo plánuješ?

Je tu mnoho remeselníkov. Tak ako u nás, bohužial remeslá úplne vymierajú, tu je to presne naopak. Nájdete tu neskutočné množstvo výborných šperkárov, krajčírov, výrob prírodných látok, atď. Dostala som tu mnoho podnetov, ako viac skĺbiť výrobu s ohľadom na životné prostredie a hlavne ako viac čerpať inšpirácie v prírode samej.

Aký je život dvojnásobnej mamy tam? Cítiš v niečom zásadný rozdiel oproti Slovensku? 

Aj keď ja som taký húževnatý typ a snažím sa všetko vždy brať s ľahkosťou, zo začiatku to bolo veľmi náročné. Z Istanbulu som letela s deťmi sama s kamarátkou, ktorú malí nepoznali a aj keď mi veľmi pomáhala, celý let 12 hodín som ich mala oboch na rukách alebo za nimi utekala, keďže sú extrémne aktívni. Deti sa mi dosť dlho aklimatizovavali na nový čas, boli extrémne uplakaní a nakoniec ochorel jeden s vysokými horúčkami a keď vyzdravel, čakalo ma druhé kolo s dcérkou. Mám tu aj výpomoc priamo z Bali, ale tiež nám trvalo, kým si deti zvykli a aj ja sama. Infraštruktúra je tu taká free style. S obyčajným kočíkom sa nikam nedá dostať a to nehovorím o dvojičkovskom. 

Rozdiel oproti Slovensku je veľký, čas tu plynie úplne inak, automaticky sa tu skôr vstáva a stmieva sa tu skôr, všetko tu je pomalšie ako u nás, veľmi náboženské, ľudia menej premýšľajú a žijú v okamihu tu a teraz - niečo veľmi podobné ako deti.

Sú vďační a usmievaví, milujú deti a sú tu úžasné možnosti dobrého stravovania, lacného regenerovania a kvalitného trénovania. Je tu rovnováha v kladení dôrazu na balans ducha aj tela, ani jedno sa tu nepodceňuje, čo mne sa veľmi páči.

Takže som mala možnosť veľmi veľa jógovať, cvičiť, dobre jesť, spoznávať, popri tom pracovať a byť s deťmi, tak nejako sami len pre seba. Robí sa to tu ľahko, lebo sú tu na to vytvorené úžasné možnosti a stále je to tu v porovnaní so Slovenskom oveľa lacnejšie. 

Čo ťa najviac prekvapilo? 

Mrzí ma, že nám je tak podprahovo vštepované, že deťmi sa nám končia naše sny a životy v zmysle, že sú deti naším limitom. Pre mňa je to naopak, že by sme ich mali vnímať ako katalizátor vo všetkom čo cítime a chceme.

Všetko nové je ťažké, ale ak má človek naozaj vôľu, všetko zvládne a ešte lepšie s deťmi. A taktiež to nie je len o peniazoch, lebo častokrát si neuvedomujeme, kde nám tie peniaze unikajú a pritom by sme za ne mohli tak veľa vidieť a zažiť.