Jana Kirschner: Mám radosť zo zmien

Koncertne ho predstaví na festivale Pohoda a na jeseň by s ním chcela vyraziť na turné.

Prvú platňu ste vydali ako sedemnásťročná. Ako vážne ste vtedy brali hudobnú kariéru? Mysleli ste si, že je to niečo, čo vám vydrží?
Ťažko povedať, čo som si myslela. Veci okolo mňa sa diali rýchlo. Vždy som vedela, že sa chcem venovať hudbe, ale nemala som nijaké skúsenosti. Svoj prvý album som nahrávala s Andrejom Šebanom, bola to pre nás oboch ťažká skúška. Po prvotnom neúspechu som asi rok spievala s kapelou Money Factor prebraté veci – Janis Joplin, Sheryl Crow a Alanis Morissette. Vtedy som si kúpila gitaru a začala skladať vlastné veci. Na ďalšej platni V cudzom meste som už v štúdiu stála nielen ako speváčka, ale aj ako autorka. Každá platňa je pre mňa iná, stále sa snažím niekam hýbať a niečo nové sa naučiť. Krajina Rovina je pre mňa začiatkom ďalšieho príbehu.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste získali počas niekoľkoročného pobytu v Londýne?
Naučila som sa postaviť sa sama za seba. Som odvážnejšia a nebojím sa otvoriť ústa, ak sa mi niečo nepáči. Nenávidím, ak niekto manipuluje s ľuďmi. Aj keď som slušne vychovaná a moji rodičia nás viedli skôr k diplomacii, dnes sa snažím svoj názor vyjadriť priamo. Prináša to oveľa menej konfliktov a ušetrí to kopu času.

Stále pendlujete medzi Londýnom a Bratislavou? Je to finančne náročné? Mnohí si predstavujú, že prídete na týždeň domov, odspievate dve-tri akcie a môžete ísť naspäť do Londýna na pár mesiacov. Funguje to tak?
V Londýne mi po takmer piatich rokoch skončil nájom. Nepredĺžila som ho, napriek tomu, že sa tam plánujem vrátiť. Zatiaľ však niekoľko mesiacov zostanem doma. Potrebujem upratať byt, odohrať letné festivaly, prečítať knihy a najmä užiť si rodinu. To všetko mi chýba.

Na Slovensku a v Česku hráme množstvo akcií, ktoré mi umožňujú financovať nielen život v Londýne, ale aj hudbu, ktorú robím. Hudobný biznis prechádza obrovskými zmenami a rozdiely medzi alternatívnou a popovou scénou prestávajú existovať. Pomaly, ale isto, sa dostávame na jednu loď. Ak chcete pozvať zahraničného producenta, nezostáva vám nič iné, ako zaplatiť nahrávanie z vlastného vrecka. Časy, keď boli veľké vydavateľstvá štedré, sú preč.

Slovenský album ste vydali po ôsmich rokoch. Použili ste pesničky "zo šuplíka", alebo ide o nové piesne z posledného obdobia?
Pesničky som napísala rýchlo. Dlho som sa na tú platňu tešila a pracovať s rodným jazykom bolo pre mňa obrovské uvoľnenie. Neboli to nijaké "šuplíkové" veci. Mala som jasnú predstavu, chcela som, aby to bol slovenský album, aby bolo jasné, odkiaľ som. Možno aj ako človek som opäť potrebovala nájsť miesto, kam patrím, nielen hudobne, ale aj geograficky.

Na platni spievate o rozchode, diere v srdci, o láske... Sú nové skladby určené niekomu konkrétnemu?
Som to ja, je to môj život. Mnohé pesničky sú pre mňa až príliš intímne, iné vznikli iba pozorovaním príbehov, ktoré sa diali okolo. Už dnes mám chuť pustiť sa do niečoho nového. Každý deň sa toho toľko stane, stačí mať otvorené oči.

Čo vás teda pri písaní textov inšpiruje?
Pozorujem svet, ochutnávam a vidím veci, ktoré pre mnohých zostávajú skryté. Všetko môže byť inšpirujúce. Hoci mám obdobia, keď je všetko tiché, smutné a inšpirácia nie a nie prísť. Vtedy musím utiecť z mesta. Som človek, ktorý miluje prírodu. Vždy sa v nej veľa naučím a občas mám pocit, že sa mi aj rozjasnia oči.

Nový album znie na slovenské pomery dosť experimentálnev ? Nakoľko je táto odvážna podoba skladieb výsledkom spolupráce s Eddiem Stevensom?
Eddie počul moje demá a dôkladne sa na to pripravil. Vysvetlila som mu svoju predstavu a potom sme sa niekoľko mesiacov nevideli. Keď prišiel do štúdia, bolo nám jasné, že sa veľa vecí zmení. Napriek tomu, že jeho osobitý prístup je na platni veľmi čitateľný, stále ide o jednoduché piesne. Spoločne sme na postprodukcii platne pracovali asi šesť týždňov, bola som pri každom jeho kroku, dokonca som mu občas v štúdiu pomáhala aj ako technik. Bola to krásna práca a výsledok je pre mňa očarujúci.

Dá sa porovnať spolupráca s Eddiem Stevensom a spolupráca s producentom vašej predchádzajúcej platne Rossom Cullumom? V čom bol najväčší rozdiel?
Ross je skvelý muzikant a producent, najväčší rozdiel bol v tom, že Eddie pristupoval k veciam inštinktívne, spontánne, reagoval na to, čo sa v daný moment pri nahrávaní dialo. Veľký dôraz kládol nielen na mňa ako interpreta, ale aj na kapelu. Ross nad všetkým oveľa dlhšie premýšľal, možno práve preto, že pred nahrávaním dostal akýsi koncept od vydavateľstva, ktoré malo jasnú predstavu o tom, ako by mala platňa znieť. Eddie mal väčšiu slobodu.

Ďalší viditeľný rozdiel je samozrejme generačný. Kým Ross pracoval s interpretmi ako Tears for Fears, Enya či Tori Amos, teda menami, ktoré sa spájajú najmä s deväťdesiatymi rokmi, Eddie stále hľadá nové veci, zvuky, spôsoby nahrávania, objavuje nové kapely. Ross je oveľa tradičnejší.

Eddie Stevens nehovorí po slovensky, prekladali ste mu texty piesní, aby vedel, o čom sú?
Pred nahrávaním som mu poslala niečo ako príbeh ku každej pesničke. Nemala som pocit, že je nutné, aby rozumel každému slovu. Oveľa dôležitejšia bola pre mňa atmosféra, ktorú som chcela počuť. Boli to obrazy, ktoré som videla, keď som písala texty, hoci význam skutočných slov bol často iný. Pri našej práci sa dokonca začal učiť po slovensky. Hovorí trochu aj po poľsky, takže sme občas komunikovali v troch jazykoch.

Čo na experimentálnejšiu podobu nových pesničiek hovorilo vydavateľstvo? Nesnažili sa vás "usmerniť", aby platňa znela konvenčnejšie?
Po vypočutí finálnej nahrávky zostalo úplne ticho. Samozrejme, po pesničke Pokoj v duši očakávali, že stavím na niečo ľahké, prístupné a najmä komerčné. Predsa len, po mojom londýnskom príbehu by to dávalo zmysel. Mysleli si, že sa vrátim s niečím, čo prinesie peniaze nielen mne, ale aj im. Namiesto toho som prišla s albumom, ktorý nie je žiadny mainstream, a to bol samozrejme šok. Po prvotnom zmätku sa rozhodli album vydať a je to naozaj odvážny krok.

Existuje ambícia ponúknuť nový album aj na zahraničný trh? Myslíte si, že by mohol zaujať napriek tomu, alebo práve preto, že spievate po slovensky?
Myslím si, že tento album, aj keď je v slovenčine, má šance dostať sa na európsky trh a určite sa o to pokúsime. Súčasná európska scéna je oveľa otvorenejšia práve pre projekty, ktoré sú osobité a ponúkajú niečo viac, ako len ďalšiu imitáciu toho, čo tu už bolo. Práve preto si myslím, že to je možné.

Nové pesničky sú zvukovo veľmi prepracované, ako budú vyzerať v koncertnej verzii? Nebude komplikované preniesť ich atmosféru na pódium?
Keďže sa všetko dialo veľmi rýchlo a trochu sme bojovali s časom, to všetko nás ešte len čaká. Práve v týchto dňoch sa veľmi intenzívne rozprávame o tom, ako platňu prezentovať ľuďom. Myslím si, že ak vydáte takýto album, nemôžete sa tváriť, že sa nič nedeje a naďalej hrať repertoár, ktorý ste zvykli hrávať niekoľko rokov. Čaká nás veľa zmien, klasický akustický set up pravdepodobne doplní aj elektronika, s ktorou sme predtým nehrali. Všetko sa mení, ale nebojím sa toho, práve naopak. Mám z toho radosť.

Text: Matúš Kvasnička pre Pravdu
Foto: Ondřej Pýcha