Presunúť na hlavný obsah

Dalma Holanová-Špitzerová: Život je jedno veľké dobrodružstvo

Lifestyle

Žena nevšedného osudu, manželka Juraja Špitzera a matka Zuzany Szatmáry, stará mama Michaela. Herečka Dalma Holanová-Špitzerová spomína na koniec vojny a začiatok mieru.

Kde vás zastihla správa o kapitulácii hitlerovského Nemecka?

Pýtate sa ma, kde som bola 8. mája 1945? Už v Bratislave, ale kde presne, to vám veru nepoviem. V spomienkach mi tie dni dosť splývajú. Je celkom možné, že správa o konci vojny ma zastihla v štátnej nemocnici. Od hladu som totiž odpadla na ulici. Istý doktor Pollák sa ma spytoval, kedy som naposledy jedla. Keď som mu to povedala, dal mi nejaké peniaze.

Z mieru ste sa teda veľmi netešili?
Až neskôr, keď som v Bratislave stretla rodáka z Liptovského Mikuláša. Na druhý deň ma zaviedol do kaviarne Palace, že mi niekoho ukáže. A tam sedela moja staršia sestra Lila, o ktorej som si myslela, že už tiež nežije, lebo ju deportovali s najstaršou sestrou Ibojou do Osvienčimu. Pri pohľade na ňu som po prvý raz po dlhom čase pocítila skutočnú radosť. Nie
preto, že je mier. Zistila som, že nie som celkom sama na svete.

Čo je na tom pravdy, že vašich rodičov a dvoch mladších súrodencov zastrelili Nemci pár dní pred oslobodením?
Stalo sa to týždeň pred oslobodením Liptovského Mikuláša, ktorý Nemci vzdali až 4. apríla 1945, podobne ako Bratislavu. Oboch rodičov, mladšieho brata a sestru nacisti chytili, keď sa chceli dostať na druhú stranu frontu k Rusom, lebo mrzli a hladovali. Skrývali sa v horách. Človek, ktorý im mal za peniaze dodávať jedlo, ich okradol a navyše zradil. Chytili ich a spolu
s ďalšími päťdesiatimi ľuďmi povraždili pri Ružomberku. Tam ich hodili do
masového hrobu.

Kde ste vtedy boli vy?
Nablízku, ale nevedela som o tom. Pod falošným menom Marta Stanková som bývala u jednej pani v Palúdzke, dnes je to mestská časť Liptovského Mikuláša. Pani mala obchod a krčmu a ja som v nej obsluhovala. Všetci Paludžania vedeli, kto som, veď otec bol kantor v Mikuláši, ale mlčali. Nikto ma neudal. Asi preto, že Palúdzka bola evanjelická obec. Mlčali, aj keď videli, ako Nemci vedú mojich najbližších na popravu. Ako mi povedali neskôr, báli sa, že by som sa pridala k rodičom. Asi mi zachránili život.

Ako ste na to zareagovali?
Prišlo mi zle, dostala som srdcový záchvat.

A viete, kto mi pomohol?
Nemecký lekár pri mne sedel a dával mi injekcie. Vidíte, taký paradox.

Kde sa tam vzal nemecký lekár?
Bývala som v pivnici u tej pani majiteľky, volala som ju teta. Prijala ma, keď ma všetci odmietli, lebo sa báli mať doma mladú Židovku. Neurobila to celkom nezištne. Poznala mojich rodičov a čakala, že sa jej po vojne štedro odmenia za záchranu dcéry. Sama mi to povedala. Jej dcéry mi požičali veľký kríž  na retiazke a vydávali ma za sesternicu. Čo bolo horšie, v dome sa usídlili Nemci.

V ktorom dome?
V tom istom. My sme bývali v pivnici a Nemci hore. Sám miestny veliteľ ortskomandant Stürtz, tam úradoval. Bol to však pomerne slušný človek, pôvodne luteránsky učiteľ. Ak si niekto z vojakov voči mne dovoľoval, hneď ho okríkol. Vedela som slušne po nemecky a keď k Stürtzovi prišli s niečím miestni ľudia a ja som bola v dome, zavolal ma, aby som pomohla s prekladom.

Vy ste však predtým boli v odboji, zúčastnili ste sa na Povstaní. Čo hľadala partizánka v blízkosti ortskomandanta Liptovského Mikuláša?
Veď práve, ale to je dlhšia a dosť zamotaná história. Naozaj vás zaujíma? Potom sa musíme vrátiť o niekoľko rokov späť do marcových dní roku 1942.

V tom čase sa začali deportácie slovenských Židov?
Áno, a rodičia sa rozhodli nás zachraňovať. Ako isté útočisko sa im vtedy videlo Maďarsko. Najprv poslali k príbuzným dve staršie sestry, a keď som dosiahla šestnásť rokov, požiadali známeho, aby cez hranicu previedol aj mňa. Bola to dobrodružná cesta. Po maďarsky som vedela povedať jedinú vetu „som veľmi ospalá a unavená“, ale nakoniec som sestry našla. Čo však z toho, keď o pol roka nás, všetky tri utečenkyne, zatkli a odlifrovali do Užhorodu. Lilu a Iboju poslali transportom do Poľska, mňa nechali.

Ako to?
Už v Budapešti ma nepovažovali za ich sestru. Možno preto, že som bola blondína a papiere, ktorými by som preukázala našu rodinnú spriaznenosť, som jednoducho nemala. Lila ma žiadala, aby som mlčala, lebo len tak sa zachránim. Ale keď ich v Užhorode odvádzali zo spoločnej cely, nevydržala som, prišlo mi ľúto a nahlas som sa k nim hlásila. Nadarmo. Zostala som
trčať v tamojšej väznici. Nakoniec mi pomohol jeden strážny Slovák, dostal ma na hranice, kde ma maďarskí vojaci odovzdali slovenským.

A tí vás poslali k rodičom do Mikuláša?
Nie, do nováckeho pracovného tábora. Dva transporty, každý s tisíckou väzňov z Novák, už medzitým odišli a ďalšie gardisti predbežne nechystali. Ale nik si nemohol byť istý, že vláda deportácie neobnoví. Preto sa v tábore rozbehla ilegálna odbojová činnosť, ktorú viedol môj budúci manžel Juraj Špitzer.

Zapojil vás do nej?
Sama som sa zapojila, robila som spojku medzi táborovou organizáciou a odbojármi v okolitých obciach. Raz som dokonca preniesla zvonku revolver. V nákupnej taške! Strážni pri bráne ju neprehliadali, nechali ma prejsť. Vykračujem si s revolverom ako hrdinka k Špitzerovi a on mi namiesto pochvaly strelil zaucho. Prvý raz a naposledy v živote, musím dodať. Ty si
šialená, kričal, vieš, čo by sa stalo, keby ti ho našli pri bráne? Všetkých nás postrieľajú! Bola som však veľmi mladá aj hlúpa, aby som také niečo chápala. Okrem toho som už vtedy bola herečka, hoci len v táborovom ochotníckom divadle.

Čo to bol za láger, keď sa tam hralo divadlo?
Hrali sme Rázusa, Nestroya a dokonca Čapka, ale nie vďaka táborovej vrchnosti, ale navzdory nej. Povedané slovami Špitzera, bola to súčasť nášho zápasu so skepsou a strachom. Divadlo živilo nádej.

Koncom augusta 1944 odišla novácka židovská jednotka do Povstania. Vy s ňou?
Chcela som, ale Špitzer jasne povedal: baby neberieme. Zviezla som sa teda sama do Banskej Bystrice a tam som sa prihlásila na sekretariáte: chcem niečo robiť. Poslali ma najprv do Ľupče na zámok, kde bolo povstalecké väzenie pre fašistov a kolaborantov. Mala som robiť pisárku veliteľovi, ale nepáčilo sa mi tam.

Prečo?
Bol to krutý človek, prekračoval svoje právomoci, povedané dnešnou rečou. Čoskoro ho aj preto vymenili, ja som však odišla z Ľupče ešte skôr.

Čo bolo potom?
Pracovala som v tlačovom oddelení partizánskeho hnutia. Mala som na starosti najmä fotodokumentáciu, ktorá sa posielala do Kyjeva. Povstalci však neodolali nemeckej presile a ja som s nimi odišla do hôr. Nasledovalo krušné obdobie, bolo sa treba ustavične presúvať - v daždi, potom aj v zime. Pod Prašivou som ochorela a dostala štyridsaťstupňové horúčky. Bolo
so mnou zle.

Čo sa s tým dalo robiť v horách?
Nič. Bol s nami doktor, Kertész sa volal, ten mi povedal. Dalma, ak nezídeš dolu, zomrieš. V opustenej chate som našla dedinské háby, obliekla som si ich a s jednou dievčinou sme sa pustili dolu. Vojaci nás stretávali a zdravili: babky, kam ste sa dali? Kým som babka, je dobre, pomyslela som si. Tak som sa dostala takmer do Mikuláša. Bolo však treba prejsť cez palúdžanský most, ktorý z oboch strán strážili nemeckí vojaci, každého legitimovali. Mala som iba partizánsku legitimáciu, schovanú v čižme.

Vrátili ste sa?
Najprv som zaváhala, potom som to riskla. Preukázala som sa im tou partizánskou legitimáciou.

To hádam nie!
Ale áno. Ibaže som sa zamiešala medzi nejaké ženy, išla som stredom mosta a ukazovala z  diaľky stránku, kde bola nalepená moja fotografia. Prešlo mi to.

Boli ste odvážna.
Nie, iba mladá a hlúpa.

Vraciame sa teda opäť do Liptovského Mikuláša. Čo bolo s vami po jeho oslobodení?
Už som vedela, že naši nežijú, a tak som sa vybrala hľadať Špitzera, svoju prvú lásku. Povedala som si, ak žije, tak bude v Banskej Bystrici. Najprv známi tvrdili, že ho chytili Nemci a obesili. Nechcela som veriť. Dostala som sa až k veliteľstvu NKVD, sídlilo v prízemnom domci. S dvoma mladými vojakmi som sa dala do reči, rýchlo sme sa zblížili. Jeden sa medzi rečou opýtal, ako som sa vlastne zachránila. A ja, idiot, som položartom odpovedala, že som robila tlmočníčku Nemcom. Hneď bolo po priateľstve!Natiahli kohútiky a hajde do záhrady, že ma odstrelia.

To mysleli vážne?
Smrteľne vážne. Keď na mňa namierili, začala som sa šialene smiať. Veď som bola herečka. Tak som sa chichúňala, že zostali zarazení. Čo sa smeješ? - pýtajú sa. Ja som predsa klamala, robím si z vás bláznov, nechápete? Choďte sa opýtať, veď som bola partizánka!  Začali mi nadávať, že nie som normálna, nechýbalo veľa a mohla som tam ležať mŕtva. Tak som sa
zachránila. Smiechom.

Špitzera ste našli?
Áno, ale nebola s ním reč. Práve sa dozvedel, že fašisti mu vyvraždili celú rodinu. Bol v ťažkej depresii, o nikom nechcel ani počuť. Ty sa so mnou nedávaj dokopy, povedal mi, choď si svojou cestou. Bol starší, všetko bral ináč. Ja som bola príliš mladá, na všeličo som sa dívala ako na dobrodružstvo, čo bolo asi moje šťastie. Túžila som po Bratislave, chcela
som študovať herectvo, ale nemala som peniaze ani na cestovný lístok.

Požičali ste si?
Chcela som popredať rodičovský nábytok, ale to už urobila majiteľka krčmy, u ktorej som bývala. Utŕžené peniaze si nechala ako odmenu za moju záchranu. Z rodičovského bytu zostali len záclony. Tie som predala a bolo na lístok na vlak, ktorý ma viezol z Liptova doráňanou krajinou za mojím snom, do májovej Bratislavy, v ústrety ďalším prekvapeniam.

Dalma Holanová-Špitzerová
Po skončení Dramatickej akadémie pôsobila najprv v martinskom Komornom divadle, neskôr na Novej scéne v Bratislave, v zájazdovom Dedinskom divadle a v Tatra revue ako herečka, speváčka a tanečnica .
Pracovala v televízii ako asistentka réžie.
Počas normalizácie zdieľala osud  manžela Juraja Špitzera (zomrel v roku 1995). Oboch vylúčili z umeleckej spoločnosti, jeden čas balila knihy v knižnom veľkoobchode. Podľa dcéry Zuzany Szatmáry však "nikdy, ani za procesu, ani za disentu nestratila dôstojnosť, hrdosť a krásu, dbala o seba a svojho ducha a svoje okolie".
V súčasnosti vedie vlastné štúdio hereckej výchovy.

Text: Helena Dvořáková pre Pravdu
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu

- Najčítanejšie -

Diskusia k článku

comments powered by Disqus