Presunúť na hlavný obsah

Rozhovor s misskou Petrou Sliackou: Strata vytúženého bábätka bola pre mňa nočnou morou

Slovenské celebrity

Pred viac ako rokom porodila dcérku, ktorú nemala príležitosť ani len objať. Jedna z našich najúspešnejších missiek nám porozprávala o trápení, ktoré spôsobila strata dcérky Amelie.

V roku 2015 ste sa objavili v súťaži Miss Slovensko, kde sa vám podarilo získať titul II.vicemiss, krátko na to ste sa stali Miss Europa. Aká bola vtedy Petra a aká je dnes? Prihlásila by sa opäť do súťaže?

Určite ostrieľanejšia a otvorenejšia, ale v podstate tá istá. Miss Slovensko bola skvelá škola. Či už mediálne tréningy, ale aj celý proces prípravy a finálový večer. Určite by som sa teda prihlásila znova. Každá skúsenosť do života je skvelá! Veľa krát som si povedala, že takúto ''školu'' by mala absolvovať každá žena.

5 rokov je pomerne dlhá doba a nie o každej výherkyni súťaže krásy je počuť. Čo myslíte, čím si získavate priazeň svojich sledovateľov? Na sociálnych sieťach ste totiž dosť obľúbená...

Ďakujem. Zo začiatku som sa nad tým zamýšľala, ale popravde neviem. Možno sa ľuďom páči, že som ostala ľudská. Aj mojich followerov neberiem len ako čísla, ale ako ľudí a s akýmkoľvek problémom či radou za mnou prídu, snažím sa odpísať, aj keď pri tých množstvách správ je to veľakrát nemožné... určite ma v podvedomí a v médiách udržuje aj môj život, ktorý je ako na húsenkovej dráhe.

Prečítajte si aj: Rozhovor: Lenka Raimanová Šóošová o svete na sociálnych sieťach a detských profiloch

Presne tak. So svojimi fanúšikmi totiž nezdieľate len veselé, ale aj smutné momenty. Najhorším momentom bola strata dcérky Amelie...

A presne toto je jeden z momentov, kedy má ta moja šialená húsenková dráha spustila hlboko dole. Tri týždne pred termínom bezproblémového tehotenstva som prestala cítiť pohyby bábätka. Len tak, z ničoho nič... bez akéhokoľvek varovania. Išli sme na urgent, no bohužiaľ už nenašli akciu srdiečka.

Napriek tomu ste však dcérku museli porodiť a absolvovať tak najťažší deň v živote... ako ste sa naň pripravovala a ako ste to zvládala?

Bolo to strašné. Zrazu sa to najväčšie šťastie zmenilo. Pamätám si, ako som tam ostala sedieť a hlavou mi bežalo, že to nemôže byť pravda. Určite sa mýlia... dúfala som, že je to len nočná mora a chcela som sa z nej zobudiť. Moje vytúžené dievčatko, na ktoré sa tešila celá rodina. Na niečo také sa jednoducho nedá pripraviť. Všetci mi však tvrdili, že to zvládam veľmi dobre...

Hneď som googlila a snažila sa nájsť podobné prípady, ale nenašla som nič, lebo o týchto veciach sa nehovorí. Vedela som, že mi začnú vyvolávať pôrod a mňa čaká tá najťažšia chvíľa v živote. Keď mi ľudia začali vravieť o ďalších ženách, ktorým sa to stalo, pomáhalo mi vedieť, že v tom nie som sama. Preto som sa o tom rozhodla rozprávať verejne. Kontaktovalo ma už mnoho žien, ktoré si týmto prešli, či už pred 30-timi rokmi, ale aj také, ktoré čakali na rovnako smutný pôrod.

Vieme, že ste s manželom odišli do zahraničia a zároveň ste odstavili všetky sociálne siete... pomohlo vám to?

Áno, odišli sme. Ešte v nemocnici som prosila manžela, že chcem odísť. Nevedela som si predstaviť ako budem chodiť po ulici bez bruška, ale aj bez kočíka a ľudia sa ma budú pýtať - kde máš maličkú? Vtedy som si však neuvedomila, že budem po pôrode a budem mať šestonedelie ako každá iná žena, takže sme počkali a odišli po ňom liečiť rany na duši. Nazvali sme to „svadobná cesta“, ktorú sme pred tým nestihli. Bola to taká bodka za všetkým a neskutočne nám to pomohlo.

Nič iné ako zrušiť sociálne siete mi tiež neostávalo, keď som to chcela prežiť v súkromí. A bolo to dobré rozhodnutie. Dokonca keď som sa vrátila veľa ľudí si myslelo že som si zrušila Instagram, lebo je všetko v poriadku, len som chcela mať pokoj.   

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 

Príspevok, ktorý zdieľa P E T R A S L I A C K A (@petra_sliacka),

Čo vám najviac pomáhalo vo chvíľach, keď ste prepadali zlým myšlienkam? Vyhľadali ste aj nejakú profesionálnu pomoc alebo ste potrebovali tráviť čas sama?

Manžel a moji blízki, no vyhľadala som aj odbornú pomoc. Myslím, že by som to zvládla aj sama, ale trvalo by to oveľa dlhšie a nemali by sme dnes bábätko, nakoľko mojou podmienkou pre ďalšie tehotenstvo bolo, aby som bola najprv v poriadku. Každý týždeň až do dovolenky som sa chodila vyrozprávať, vypočula som si nezainteresovaného človeka a chodila som z tade ako vymenená. Pamätám si, ako sa manžel tešil, keď som mu po sedení sedla do auta a o všetkom nadšene rozprávala. Odvtedy tvrdím, že takúto terapiu by mal absolvovať každý človek s akoukoľvek boliestkou a svet by bol krajším miestom. Bohužiaľ vyhľadanie odbornej pomoci je na Slovensku stále tabu. Ja si to však neviem vynachváliť a každého tam posielam.

Po celý čas vám bol oporou manžel Martin. Ako sa so všetkým vysporiadal on?

V tom období som do bodky pochopila vetu, ktorú sme si sľúbili pred oltárom - aj v dobrom, aj v zlom. Bol skvelý a bez neho by som to nezvládla. Neviem si ani predstaviť, že by som na to bola sama, čo niektoré ženy bohužiaľ sú. Ja som sa popravde najskôr bála o neho, ako to zvládne. Predsa som si ja v živote prešla už viacerými ťažkými situáciami a vedela som, čo ma čaká. Opak bol pravdou - stál pri mne a nedal mi ani na sekundu pocítiť, že by ho to zlomilo tak, ako mňa.

Ako toto obdobie retrospektívne hodnotíte?

Stále rovnako. Snažím sa však veriť, že všetko čo sa v živote deje, sa deje z nejakej príčiny. Ja tú svoju príčinu ešte hľadám. Napadlo mi už aj to, že možno tým, že som si ja toto prežila, písalo sa o tom a komentovalo to celé Slovensko - čo bolo inak naozaj strašné, som pomohla niekomu, kto to zvládal horšie a mohla som tu pre takéhoto človeka byť. Teraz, keď vidím našu dcérku Tamarku, neviem si predstaviť, že by sa to nestalo a nebola tu ona. Život...

Tamarkou sa vám konečne splnil sen a dnes ste mamičkou nádherného dievčatka. Aké boli vaše prvé emócie v momente, keď ste sa dozvedeli, že ste v očakávaní? Ako ste sa počas tehotenstva vysporiadávali s prípadnym strachom?

Prvé emócie boli zmiešané. Tešila som sa, no na druhej strane som nečakala, že to bude tak skoro. Dúfala som, že tentokrát bude všetko dobré a na druhej strane tam bol ten pocit, ktorý sa mi točil v hlave a nechcel odísť – „nevieme čo sa stalo a nik mi nemôže zaručiť to že sa to nezopakuje.“ Náročné obdobie. Musela som sa naučiť nebáť sa aby som mojím strachom neublížila tomu malému človeku, ktorý vo mne rástol a nemohol za nič čo sa pred tým stalo. Stále som si opakovala vetu „keď sa o niekoho bojíme, odoberáme mu tým energiu“ to ma zastavilo a začala som úplne inak rozmýšľať. Dokonca sme o tehotenstve nepovedali ani najbližšej rodine, aby sa zbytočne nebáli aj oni.

Tamarka je nepochybne vašim úzličkom radosti a lásky. Čomu všetkému vás naučila?

Je! Ona je úžasné, vnímavé, zdravé bábo. Každý večer za ňu ďakujem. Naučila ma nekonečnej, bezpodmienečnej láske a aj tomu, že dokážem fungovať dva mesiace s pár hodinovým spánkom, haha. :)

Napriek všetkému, čo sa vám v živote prihodilo, sršíte pozitívnou energiou. Ako je to vôbec možné?

Neviem. Možno to tak pôsobí, lebo väčšinou s ťažkosťami alebo zlou náladou neobťažujem ani moje kamošky, nie to ešte cudzích ľudí. Nikdy som nechápala ľudí, čo mali zlý deň a znepríjemnili ho aj ostatným, alebo boli fakt nepríjemní na niekoho iného. Za moje problémy či ťažkosti iní nemôžu a každý, fakt každý, má tie svoje a má ich dosť - nemusím mu pridávať ešte aj svoje. Hodnotiť koho „boliestka“ je väčšia nemá význam, lebo či niekto oškrel auto alebo prežil to čo ja, vždy to ten konkrétny človek považuje za najstrašnejšiu vec na svete. Ja si poviem, že vždy môže byť aj horšie a sústredím sa na to, aké mám aj tak šťastie. A radšej mám ten pocit keď niekoho poteším, či rozosmejem. Tým zlepším aj môj deň a hneď je všetko lepšie. 

Mohlo by vás zaujímať: Rozhovor: Dominika Navara Cibulková o príprave na pôrod: Ako prebieha jej tehotenstvo a čomu sa vyhýba?

Čo by ste poradili ženám, ktoré práve prežívajú veľkú bolesť? Kedy to prejde a dá sa s tým vôbec naučiť žiť?

Nesľubujem, že im tá bolesť zmizne, časom len nebude taká paralyzujúca. Čas je najlepší liek. Akákoľvek strašná vec sa vám deje/diala, treba si dovoliť opäť šťastne žiť. Život je príliš krátky a čím dlhšie budeme smútiť, tým kratšie budeme šťastní.

- Najčítanejšie -