Šikovná Janka má prácu snov. Ako sa Slovenka dostala do hollywoodskej produkcie filmov?

Začnime od začiatku. Ako sa dievča, ktoré študuje v Nitre žurnalistiku, dostane do Spojených štátov? Štúdium tam nie je síce nemožné, no pomerne finančne náročné, nehovoriac o vybavení víz... 

Veľmi jednoducho. Kúpite letenku do USA a ste tam! (smiech)

Tak určite trebalo veľa plánovania, čítania, googlovania, no najviac asi bolo treba toho odhodlania. Keď sa už do niečo takého púšťate, treba ísť na plno. A nehovorím len o financuách, ktoré do toho vkládate, ale aj veľkej kopy námahy, potu a nekonečného študovania všetkých malinkých detailov o školách, vízach, možných aj nemožných pravidlách. V dnešnej dobe sa vybavujú víza o niečo ťažšie než v minulosti. Treba si poriadne rozmyslieť, za akým účelom by ste chceli vycestovať, či už je to štúdium, práca alebo program, ktorý vám dovoľuje pracovať na určité obdobie a zároveň cestovať. V mojom prípade to bolo štúdium a potom práca. Túžila som si spraviť školu v zahraničí. Aj keď mojím snom bolo študovať na Harvarde... tak ale aj toto mi zatiaľ stačí. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie. Ja som si prešla rôznymi typmi víz a aj keď to sprvu vyzerá zložito, hlavne, keď čítate tie požiadavky, ktoré od vás vyžadajú, nedajte sa odradiť. Akonáhle si začnete dávať dokopy všetky dokumenty, ktoré potrebujete, celý ten proces vám začne dávať väčší zmysel.

Kedy však nastal ten skok, kedy ste si uvedomili, že viac, než samotná žurnalistika vás zaujíma filmový svet? Myslím tým scénaristiku, produkciu a podobne... 

Úprimné povedané, neviem, ktorý bod bol tým prelomovým, no spomínam si na jednu príhodu zo školy. Vtedy som mohla mať okolo 12 rokov. Mali sme napísať krátky príbeh asi na dve - tri strany. Živo si spomínam, ako moja učiteľka slovenčiny na ďalšej hodine komentovala prácu každého jedného z nás, ja som prišla na rad ako posledná. Dlane sa mi už potili zo strachu, že si to najhoršie nechala na koniec. Bola som prekvapená, keď ma začala chváliť, že som ako jediná namiesto krátkeho príbehu napísala poviedku na 12 strán. 

Vždy som rada písala a tvorila, no ale vážnejšie som sa začala nad scénaristikou zaujímať na vysokej škole - kde som aj začala tvoriť svoje prvé, krátke scénare. V tom istom čase som ale aj praxovala v televízii, čím sa moje záujmy začali rozširovať. Scénaristika ma veľmi bavila, no chýbala mi tam tá akčnosť, ruch - jednoducho byť na pľaci a byť súčasťou živého vytvárania toho, čo scénaristi dávali na papier. Vtedy som už nejako vedela, že nezostanem len pri písaní.

Pamätáte si na svoje prvé týždne v Spojených štátoch? Aké boli? Kde ste bývali a ako ste sa cítili? Predsa, byť od domova na inom kontinente je náročné... 

Na svoje prvé týždne v USA budem už navždy spomínať. I keď som už počas vybavovania víz, školy a všetkého vedela, do čoho idem, prvýkrát som si to skutočne uvedomila až v lietadle. Dosť neskoro, však? :)

Mala som zmiešané pocity z nejasnej budúcnosti a z toho, čo ma čaká na opačnej strane sveta. No pamätám si, že aj tak som bola neskutočne nadšená. Úprimne povedané, prvé týždne, mesiace, boli náročné. Ešte kým som bola na Slovensku, pripravila som sa toľko, koľko som len mohla - a potom sa už učíte za jazdy. Mnoho vecí sa dopredu naplánovať nedá. Každý jeden deň som sa potýkala so situáciami, o ktorých som nemala ani najmenšiu šajnu a ak nehovoríte dobre po anglicky, tak sa vám tá ťažká situácia ešte o niečo sťaží. 

Mojím prvým plánom bolo čo najrýchlejšie zlepšenie sa v anglickom jazyku. Jazyková škola, ktorú som navštevovala, mala mnoho študentov z rôznych kútov sveta. Ak sa cítite osamelí a smutní, tak práve jazykové školy sú skvelé na nájdenie prvých dobrých priateľstiev. Pretože tak, ako vy, tak aj mnohí ďalší mladí študenti sú ďaleko od domova a prechádzajú si tým istým, čím aj vy.

Prečítajte si: Slovenka Nikola pracuje v Organizácii Spojených národov. Ako sa k tejto práci dostala?

Už ste to tak trochu načrtli, no čo všetko ste kvôli práci obetovali? My ostatní vidíme len pozlátko, no vysnenému jobu zrejme prechádzalo mnoho driny...

Najťažšou časťou môjho odchodu a vytvorenia ''nového'' života na opačnej strane sveta bolá tá diaľka, ktorá bola a aj stále je medzi mnou a mojou rodinou. Zmeškala som mnoho svadieb, narodenie nových prírastkov v rodine. Až keď ste tak ďaleko a dlho bez rodiny, si začínate uvedomovať, čo vám najviac chýba. Veci, ľudia, denno-denné udalosti, ktoré ste brali ako samozrejmosť v tom čase, začali pre mňa znamenať všetko. 

Chýbali mi maličkosti, ako ranná kávička s mojou maminkou, poobedný spánok v obývačke starých rodičov, kde bol vždy čerstvý vánok, ticho a bolo počuť len šum stromov, vytáčanie medíku s tetami a nekonečný smiech, keď sme utekali pred včelami. Chýbajú mi dedinské zabíjačky, naša prírody, hory a mnoho ďalšieho.

Aj keď som si už zvykla žiť v Los Angeles, predsa som tu už nejaký ten čas, moje myšlienky a spomienky častokrát cestujú domov na Slovensko. Vždy, keď prídem na návštevu, snažím sa byť s mojou rodinou čo najviac, vychutnať si ich a samozrejme ponapchávať sa slovenskými domáci jedlami a koláčmi.

Teraz však poďme konkrétnejšie k vašej práci. Žijete v Los Angeles, venujete sa filmovému priemyslu - čomu konkrétne? 

Momentálne som ako produkčná koordinátorka zodpovedná za bezproblémový chod produkcie, ktoré je centrum celého natáčania. My si ''namočíme'' prsty do každého oddelenia filmového štábu. Najímanie ľudí, vyhľadávanie natáčacích lokácií, práca s rozpočtom, prenájom filmového zariadenia, podpisovanie zmlúv s hercami a mnoho ďalšieho patrí do môjho denno-denného rozvrhu.

Toho je pomerne dosť. Ako vyzerá váš pracovný deň?

Môj deň zvyčajne začína okolo šiestej-siedmej hodiny ráno. Zvyčajne máme ranné porady s režisérmi, producentami, produkčnými manažérmi. Tieto porady mávame len počas obdobia prípravy pred samotným natáčaním. Projekt, na ktorom momentálne pracujem, pripravujeme štyri týždne. Potom budeme mať 20 natáčacích dní a následne tri týždne, kedy musíme dať dole všetky scény, vrátiť prenajaté zariadenia, dať dokopy všetky potrebné dokumenty a podobne. 

To som ale trošku odbočila. Po ranných poradách pozadeľujem asistentom úlohy. Ak natáčame mimo mesta, zvyčajne musíme zajednať hotely pre celý štáb. Keď máme hercov z iných štátov, musíme im skoordinovať lety, kúpiť letenky a prenajať car service. Napríklad na predchádzajúcom projekte sme mali herečku z Austrálie. Okrem kupovania letenky a prenajímania taxíkov v Austrálii som musela riešiť aj jej víza s austrálskym konzulátom. Povedala by som, že naša práca nemá hraníc. Okrem toho, celý deň musím byť v kontakte so scénaristami, ak náhodou niečo zmenia, som prvou osobou, ktorá sa to dozvie a je mojou úlohou dať to vedieť celému štábu. 

Komunikujem s agentami a manažérmi našich hercov, vytváram zmluvy a som v úzkom spojení s kastingom, ktorý má automaticky informuje o každom hercovi, ktorého bookneme. Moja práca je taký nikdy nekončiaci denno-denný kolotoč, ktorý začne o šiestej ráno a skončí o polnoci, kedy padnem do postele v pracovnom oblečení, ktoré si od námahy ani nevládzem vyzliecť.

Na akých projektoch a filmoch ste pracovali? Mali ste nejaký, ktorý bol pre vás vyslovene náročný?

Pracovala som na televíznych seriáloch ako The Last Ship alebo Station 19, čo je Grey's Anatomy Spinoff. Taktiež som pracovala na celovečerných filmoch ako Volanie divočiny, Wrath of Man, ktoré by malo byť v kinách v roku 2021 (kde si napríklad môžete pozrieť Jasona Stathama, Josha Hartnetta, Scotta Eastwooda a mnoho ďalších). Tento rok som pracovala na mojom prvom hororovom filme Malignant, ktorého režisérom je James Wan. Ten režíroval napríklad Aquamana, Anabelle, V zajatí démonov či Saw.

Ťažko povedať, ktorý projekt bol pre mňa najnáročnejší. Či už hovoríme o seriáloch alebo filmoch, každý je svojím spôsobom jedinečný - a tým pádom aj svojim spôsobom náročný. Call of the Wild bol náročný na špeciálne a vizuálne efekty. Na tomto projekte sa podieľalo okolo 700 členov štábu. Bol to obrovský projekt a asi aj najdlhší, na ktorom som doposiaľ pracovala. Ja som sa podieľala na tomto filme rok, no niektorí dokonca až dva roky.

Neprehliadnite: Slovenka Soňa navrhovala interiéry milionárom: Rozhodla sa vrátiť do rodnej krajiny, kde chce ponúknuť to najlepšie

Stihli ste toho pomerne veľa, čo je obdivuhodné. Máte ešte vôbec nejaké ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Pracovná ambícia a ciele? Ambícii mám mnoho. Budem rada, ak si naplním aspoň polovicu z nich. :) Úprimne povedané, ja som veľmi rada, že robím prácu, ktorá ma napĺňa - a že mám možnosť každý deň vstávať s úsmevom na tvári, i keď som spala len päť hodín, no som vďačná, že môžem byť súčasťou vytvárania projektov, ktoré sú vysielané v rôznych kútoch sveta.

Teší ma, že mám skvelú rodinu, ktorá ma podporuje i na diaľku. Napríklad moja maminka vzala minulý rok moju rodinu do kina na premiéru filmu, na ktorom som pracovala. A teta z Nemecka mi poslala fotku kúpeného DVD s filmom, na ktorom sa podieľala. Toto sú ciele, ktoré mám. Tešiť ľudí.