Skutočný príbeh: Keď sa vzťah zmení na nočnú moru. Z môjho partnera sa stal povaľač

Tadeáš bol mojou prvou láskou. Spoznali sme sa ešte v čase, keď sme mali obidvaja sladkých 17-násť a neriešili nič podstatné. Jednoducho sme si užívali život plnými dúškami. Chodili sme na výlety, oslavy, rôzne chatovačky či len tak na nekonečné prechádzky. Všetko sa zdalo idylické a nech to znie ako akékoľvek klišé, už vtedy som vedela, že je mojou osudovou láskou. Milovala som ho každým dňom viac a viac a akosi som vedela, že je to obojstranné. Neprešli sme si vážnejšími konfliktami ani hádkami, vedeli sme sa jeden druhému prispôsobiť. Jednoducho sme mali to, čo si praje azda každá žena. 

Po približne siedmich rokoch vzťahu sme sa rozhodli urobiž vážnejší krok. Tadeáš neštudoval na vysokej škole ale pracoval ako robotník v zahraničí a ja som práve dokončila vysokú školu. Svadba bola pre nás akýmsi prirodzeným pokračovaním našej lásky. Všetko vyzeralo ako z rozprávky a do roka a do dňa sa nám narodil synček Daniel. 

Prečítajte si: Žili sme vo vlastnej bubline, ktorej sme sami uverili: Po 10 rokoch manželstva sa konečne cítim bez neho slobodná

Zmena v správaní 

Nepamätám si presne deň, kedy som mala pocit, že sa niečo zmenilo, no retrospektívne hodnotím, že červený výkričník svietil už poriadne dlhší čas. Tadeáš sa najskôr núkal na stráženie malého, s čím som samozrejme ochotne súhlasila. Čo súhlasila - svojím partnerom som sa všetkým blízkym kamarátkam chválila a vyzdvihovala ho. Okrem ťažkej práce zvládal aj starostlivosť o malého. Teraz si však uvedomujem, že jeho starostlivosť spočívala len v bežných veciach, akými bolo stráženie počas mojej neprítomnosti, hojdanie sedačky (väčšinou nohou a pri televízii) či hranie sa. Technických ovinností okolo bytu naopak pribúdalo. Už nebolo treba len vymeniť žiarovky, ale aj opraviť digestor. „Prosím ťa, zavolaj na to niekoho, potrebujem si aj oddýchnuť,'' odpovedal väčšinou na moje malé prosby. Odôvodňovala som si to príliš veľkou zaťaženosťou v práci. 

Ako som sa však po pár týždňoch dozvedela, Tadeáša z práce prepustili. Dôvodom bol plný stav, no faktom bolo, že sa tak, ako ani v domácnosti, ani tam príliš nečinil. Nielenže chodil neskoro, svoju službu si zvykol skrátiť niekedy aj o hodinu a jeho vykonanú prácu hodnotili ľudia ako lajdácku. Neverila som vlastným ušiam, až kým ma o tom nepresvedčila moja známa.

„Vieš, ja som ti to nechcela hovoriť.. ale Tadeáš bol u nás prerábať kuchyňu. Zaplatili sme mu zálohu, no teraz to ľutujem - polovica dlaždíc praskla, nehovoriac o tom, že sa musel trikrát vrátiť po materiál do obchodu,'' prezradila mi v jednom z našich rozhovorov a ja som sa začínala hanbiť. Najväčšia rana však ešte len prišla. „Viac vypil, ako spravil,'' dodala a ja som sa zhrozila. Čo si o nás musia tí všetci ľudia myslieť? Veď taký skutočne nebol... 

Od toho dňa je Tadeáš nezamestnaný a poberá podporu. Bojím sa však a úprimne nechcem, aby tento stav trval ešte dlhšie. Stále vo mne však rezonuje strach zo závažného rozhodnutia. Veď on mal byť tá moja pravá láska, to nemôže takto skončiť...

Neprehliadnite: Snažila som sa zoznámiť cez sociálne siete. To, čo to spôsobilo, by som však nepriala nikomu