Návrhárka Klaudia Shehata sa vybrala spoznávať Nepál s ruksakom na chrbte: Tento trip bol vystúpenie z komfortnej zóny

Ja som ťa vždy vnímala ako ženu, čo miluje fashion, dizajn a nevyhľadáva takýto typ cestovanie. Prečo sa mladá, trendy baba vyberie do Nepálu s ruksakom na chrbte? Aké boli tvoje očakávania vs. realita? 

Ísť na trek do Nepálu, do Himalájí, bol hlavne sen mojich rodičov. Určite tomu dopomohol covid a veľa času na sledovanie dokumentov a videí na YouTube. My s bratom milujeme dobrodružstvo, spolu sme sa pred pár rokmi dali aj na freediving. Takže sme vôbec neváhali sa k našim pridať. 

V Nepále sme boli mesiac. Našim cieľom boli Himaláje a konkrétne Annapurna Circuit Trek a predĺžili sme si ho ešte o Tilicho Lake Trek. Na treku sme boli celkovo 17 dní. Preto sme mali ešte dosť času vidieť aj iné dedinky a mestá mimo hôr.

Aj keď milujem fashion, design a pekné prostredie, mám rada spoznávať svet a exotiku mimo rezort. Zažiť tú skutočnosť krajiny a kultúry. Nevydržím na žiadnej dovolenke len tak ležať a nič nerobiť. Potrebujem stále nejaké aktivity, spoznávať a cestovať. 

I keď tento trip bol úplne niečo iné, nové a absolútne vystúpenie z komfortnej zóny. Tu už nebol priestor ani na fashion ani na design - všetky veci od oblečenia, drogérie po lieky, ktoré som potrebovala, som počas celého treku a vlastne aj mimo neho nosila v svojom 10 kg ruksaku na chrbte. Na treku sme nemali sprievodcu ani nosiča, všetko bolo v našej réžii. A o to to bolo krajšie aj vydretejšie.

Čítajte tiež: Kamarátky Denisa a Nikola rozbehli biznis so sekáčom nábytku. Projekt Na povale prináša jedinečné kúsky retro doby

Pripravovala si sa na tento trek nejako špeciálne? 

Špeciálne som sa na tento trek nepripravovala. Na turistiku chodievame pravidelne, rada športujem, cvičím niekoľko krát do týždňa, rada behám a kondíciu si budujem dlhodobo. Určite by som však každému odporúčila robiť veľa cardio, než sa dá na hocijaký trek.

Je to fyzicky a hlavne psychicky náročnejšie ako čokoľvek v Európe. Nadmorská výška a riedky vzduch robí svoje. Telo ešte vládze, ale tá dýchavičnosť je extrémna. No myslím si, že najdôležitejšie je nastavenie a vlastná hlava. Neopúšťať sa, keď vás všetko boli a nevládzete. 

Ja som veľmi očakávania nemala. Išla som tam s tým, že všetko bude úplne niečo nové. Môžeš si pozrieť milión videí, ale ten pocit to nikdy nenahradí. 

Počas treku sme prešli pešo okolo 250 kilometrov. Tento trek je skutočne nádherný a každému, kto by chcel ísť na trek do Himalájí ho odporúčam! Prechadzáš cez malé horské dedinky, bývaš v Lodge (čo sú ubytovania priamo u domácich), kde ti domáca pani navarí raňajky aj večeru, varia ti zo surovín čo si doma dopestujú a dochovajú, vidíš ako bývajú a žijú.

Nepálčania a hlavne tí v horách sú neskutočne milí, obetaví a nápomocní. V horach žijú prevažne budhisti. To cítiš všade okolo, ich vďačnosť a spätosť s prírodou, silné duchovné spojenie s vierou, ich vnútorný kľud a jemnosť, ktorú v našom materiálnom zrýchlenom svete už človek vidí zriedka. 

Čo bolo pre teba najsilnejším zážitkom? 

Najsilnejším zážitkom bol pre mňa moment, keď sa nám zrazu objavila Annapurna II. Bola nádherná, obrovská, celá zasnežená a išla z nej neskutočná sila. Možno aj preto, že to bola prvá veľká hora, ktorú sme videli.

A samozrejme výstup na Thorong La. Bol to záver treku vo výške 5416 mnm a zároveň najvyšší bod, na ktorom sme boli. Trek z Bace Campu trval okolo osem hodín, bolo okolo -20 stupňov ale zároveň nádherné slnečné počasie. Tam sme si určite všetci siahli na svoje psychické dno. 

Čo rozhodne vidieť, zažiť, ochutnať v Nepále? 

Čo sa týka jedla na treku platí, že čím si nižšie (nadmorská výška) tým je strava pestrejšia, je tam veľa zeleniny, ponuka jedla je obšírnejšia. Nepálska kuchyňa je veľmi podobná tej indickej a rozhodne milujú čili. So stúpajúcou nadmorskou výškou aj strava je veľmi obmedzená.

Od polky treku už neexistovali cesty, preto všetko jedlo tam musia nosiči vyniesť na chrbtoch. Ich tradičným jedlom je Dal Bhat - skladá sa z ryže, šošovice, býva k nej varená zelenina a dusený mangold. V horách som ho jedla asi 5 dní v kuse na obed aj na večeru. Je to jedlo chudobných, veľmi diétne. 

Ubytovanie na treku je zadarmo, pokiaľ tam trekkeri večerajú a raňajkujú. Ubytovanie je väčšinou príjemné a čisté. Obávala som sa teda horšieho.

Mohlo by vás zaujímať: Ručné písmo ako vznešené umenie. Anita si založila kaligrafickú firmu, ktorú vyhľadáva aj Louis Vuitton či Chanel

Bolo niečo, čo ťa nemilo prekvapilo? 

Najhoršie na celom treku a bývaní je tá zima. Všade. Od polovice treku bolo v noci a ráno okolo -20 stupňov, to znamená, že vo vnútri je okolo 5 stupňov. Nikde sa nekúri. Keď ješ ti je zima, keď sa obliekaš ti je zima, keď ideš spať ti je zima. Spala som v merino prádle v spacáku a pod dvoma paplónami.

Nesprchuješ sa, lebo nemáš kde, lebo voda je zamrznutá. Umyť sa môžeš keď svieti slnko, lebo vtedy sa voda vonku v sude rozmrazí. 

A naopak, čo ťa v dobrom potešilo?

Po treku sme sa presunuli do mesta Pokhara. To bol úžasný dovolenkový oddych, kde som sa venovala každý deň yoge s indickým yogínom a bola to asi najlepšia yoga v mojom živote. Chodievala som na sound healing s tibeckymi miskami, ajurvédske masáže a konečne si dopriala skvelé jedlo.

Duchovné, spirituálne zážitky a budhistické poznania ma určite chytili za srdce. A veľa z týchto nových poznaní aplikujem a prenášam do našich retreatov nádych.výdych.

Z Pokhary sme sa presunuli do hlavného mesta Kathmandu, kde sme navštívili niekoľko budhistických chrámov, tibecké staré mesto Patan, túlali sa starými uličkami, ochutnávali Street food, nakupovali v lokálnych obchodíkoch a v starých bazároch.

Čo si z tohto zážitku so sebou nesieš?

Určite tu človek úplne inak vypne a prestane vnímať denné starosti a uvedomí, v akom blahobyte doma žije, aké je pre nás samozrejmé mať doma teplú tečúcu vodu, teplú posteľ, pitnú vodu a ako sa často trápime zbytočnosťami.