Presunúť na hlavný obsah

Rozhovor so známou slovenskou youtuberkou Peťuš: Priznať sa, že som bola znásilnená, bolo ťažké, no potrebné

Slovenské celebrity

Má 25 rokov, milujúceho manžela, rozkošnú zdravú dcérku a na prvý pohľad sa môže zdať, že žije dokonalým životom. To je však len pozlátko. Petra Dzvoníková si totiž prežila traumy, o ktorých sa dnes nebojí hovoriť.

Tí, ktorí vás sledujú na sociálnych sieťach, vás zaraďujú ako youtuberku či influencerku. Ako by ste sa však predstavili ľuďom, ktorí vás nepoznajú? 

Ja by som sa predstavila asi ako mladá žena, ktorá sa po precestovanej a prehýrenej mladosti rozhodla usadiť, vydala sa a stala sa matkou. A okrem toho, že to žijem, o tom aj píšem, prípadne točím videá. V prvom rade mi ide o to, aby som bola v „real life“, ako aj na internete, autentická. Preto som sa rozhodla nehovoriť len o tom peknom a krásnom, čo ako mama a manželka zažívam, ale aj o tom menej peknom, čo koniec koncov občas prežíva každý z nás, len nie každý o tom chce aj hovoriť. 

Internetovej tvorbe sa venujem už vyše polovicu svojho života, pretože som začala blogovať v čase, keď toto slovo na Slovensku ešte nikomu nič moc nehovorilo. Neskôr, počas života v Berlíne, som sa rozhodla točiť aj videá. Po návrate na Slovensko som si dala od internetu pauzu a venovala som sa hudbe, robila som niečo ako manžérku jednej rapovej skupine.  Po jej rozpade som sa opäť začala venovať tvorbe na sociálnych sieťach, ako aj youtube.

Mohlo by vás zaujímať: Rozhovor s Betkou Saloňovou: Ľudia mi bezdôvodne písali, že ma nemajú radi a že som hnusná. Dnes ich ignorujem

Dnes natáčate aj podcasty. Ako ste sa k tomuto dostali? 

Čo sa týka podcastov, bol to v podstate môj celoživotný sen, len som nevedela, že to budú podcasty. Jednoducho, vždy som chcela robiť rozhovory s ľuďmi, s ktorými som cítila, že si máme čo povedať. Nikdy ma nebavilo pozerať 10 minútové povrchné interviews a získali si ma rôzne longformy, ktoré sa napríklad v Spojených štátoch amerických robia už roky. Najviac ma v tejto oblasti inšpirujú rozhovory nedávno zosnulého Jamesa Liptona, alebo celý formát show Howarda Sterna. On je pre mňa obrovským vzorom v tom, že sa nikdy nebál hovoriť o svojom súkromí, zároveň sa nebál kontroverzných tém a so svojimi hosťami sa vždy rozprával aj o veciach, ktoré by nikomu inému neprezradili.

Mnoho ľudí považuje youtuberov len za ľudí, ktorí sedia pred kamerou a rozprávajú kadečo. Aký má podľa vás vaša práca zmysel?

S týmto názorom som sa stretávala už pred rokmi, ešte v dobe, keď som blogovala po anglicky počas štúdia v Berlíne. Tam to bolo niečo úplne normálne, ľudia sa nepozastavovali nad tým, prečo niekto bloguje, či ho to môže uživiť a to isté aj na Youtube. Už v tej dobe boli v Nemecku prvé „youtubové hviezdy“, ktoré z toho žili a nežili si zle. U nás sa to postupne začalo preklápať a teraz mám pocit, že polovica národa už youtuberov považuje za bežnú súčasť pracovného  a marketingového trhu a druhá polovica stále nechápe, čo to je a prečo to niekto robí a ani to, prečo to niekto pozerá. Myslím, že to z časti súvisí aj s tým, aký typ contentu sa na youtube robil, resp. ktorý typ contentu bol ako u nás, tak aj v zahraničí, dlhý čas najpozerajenší. Youtube bola najmä platforma mladých ľudí, ktorí navštevovali základnú, alebo strednú školu a teda aj obsah, ktorý vyhľadávali, bol jednoduchší, čisto zábavný. Pranky, challenge...

Časom sa však vekový priemer na sociálnych sieťach zvyšuje a ľudia už nechodia hľadať len zábavu, ale začali vyhľadávať aj nejakú pridanú hodnotu a najmä už spomínanú autenticitu, z čoho mám ja osobne radosť, lebo ja taký typ obsahu sledujem už roky. Čo sa týka mojej práce, snažím sa robiť mix niečoho na odľahčenie (napríklad videá s manželom, alebo vlogy), ale zároveň videá na témy, ktoré považujem za dôležité, prípadne témy, o ktorých si myslím, že sa hovorí málo a malo by sa o nich hovoriť viac. 

To sa vám aj darí a robíte veci, o ktorých sa len tak nerozpráva.  Natočili ste napríklad video, ktoré pre vás rozhodne nebolo ľahké zverejniť - o sexuálnom zneužívaní.. prečo ste sa tak vôbec rozhodli a ako dlho ste sa na toto odhalenie odhodlávali?

Vlastne neviem ani povedať, ako dlho som sa na to odhodlávala. Medzi tým, kedy sa to stalo a kedy som to video natočila, prešlo sedem, osem rokov. Za ten čas som prchádzala rôznymi fázami. Cez obviňovanie samej seba za to, čo sa stalo, cez vytesňovanie toho, že sa to vôbec stalo a nefunkčný partnerský a sexuálny život, až po terapiu, kde som to prvýkrát začala spracovávať. Video som natočila z viacerých dôvodov.

Jedným z nich bolo to, že som si myslela, že to mám konečne spracované a uzavriem tým túto kapitolu. Druhým dôvodom bolo to, že som sa počas rokov dozvedala, že to, čo sa stalo mne, nie je nejaký ojedinelý prípad a že sexuálne zneužívanie sa v rôznych formách deje naozaj všade okolo nás. V rodinách, v manželstvách, medzi kamarátmi, spolužiakmi a je to naozaj oveľa rozšírenejší problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Chybou však je, že sa o ňom takmer vôbec nerozpráva. Chcela som teda prispieť svojou troškou k otvoreniu diskusie a pomôcť ženám, ktoré boli tak ako ja pred rokmi, na začiatku svojej cesty v spracovávaní toho, čo sa im stalo. 

Uvedomovali ste si už vtedy, že ide o násilný čin? Vy ste na rozdiel od iných žien totiž páchateľa poznali, so sexom ste však nesúhlasili...

Popravde, neviem. Vedela som, že je to niečo, čo nechcem. Počas samotného aktu som stuhla a nedokázala som sa brániť, len som si priala, aby to čím skôr skončilo. Na druhý deň som volala najlepšej kamarátke s plačom a o všetkom som jej povedala. Keď mi to po rokoch pripomenula, nepamätala som si to. To súvisí so spomínaným vytesnením. Ani po terapii som nedokázala nahlas povedať, že sa jednalo o znásilnenie a stále som to zaobaľovala nejakými inými slovami. Až keď som sa rozprávala s rôznymi psychológmi na túto tému po tom, ako som video zverejnila, som si sama pred sebou priznala, že to bolo znásilnenie. 

Napriek určitej nevedomosti na vás musel tento zažitok zanechať nejaké stopy. Vracal sa k vám v nejakej podobe? Spomínali ste, že ste navštevovali terapiu...

Vedome som si žiaden vplyv na môj život neuvedomovala, pretože ako som spomínala, na istý čas som tento zážitok vytesnila, ďalej som sa tým človekom kamarátila a tvárila som sa, že sa nič nestalo. Až na terapii, na ktorú som začala chodiť z úplne iného dôvodu som si uvedomila, ako veľmi ma to, čo sa stalo, ovplyvnilo v rôznych smeroch. Vo vzťahoch, v sexuálnom živote, ale najmä vo vzťahu k sebe samej. Moje sebavedomie, sebadôvera a sebaláska extrémne utrpeli. Na druhej strane, nebudem sa tváriť, že boli v poriadku predtým, ako sa to stalo, pretože osobne si myslím, že ak by som bola v týchto veciach v pohode, tak by sa to nikdy nemuselo stať, pretože by som sa v prvom rade nedostala do tej situácie.  

Možno teda povedať, že ste stratili sebavedomie a lásku k sebe. Ako ste to dokázali napraviť a začať sa opäť milovať? 

Áno, stalo sa to aj mne. Nebojovala som proti tomu nijak, pretože som si to nevedela spojiť. Až na terapii som zistila, že strata sebalásky a sebaúcty súvisí s tým, čo sa stalo, ale vo veľkej miere vychádza aj z detstva...začala som na tom pracovať a pracujem na tom do dnes. Nie je ťažké prekonať svoje zaužívané vzorce, ale dá sa to. Len netreba poľavovať. 

Prečítajte si aj: Rozhovor s misskou Petrou Sliackou: Strata vytúženého bábätka bola pre mňa nočnou morou

Nepochybne bolo ťažké vyrovnať sa s takouto skúsenosťou, najmä keď ste násilníka poznali. Videli ste ho od toho momentu ešte niekedy? Dokázali ste mu odpustiť?

Po tom, ako sa to stalo, som sa mu nejakú dobu vyhýbala, potom sme sa však začali stretávať, keďže sme chodili von v rámci jednej partie a ja som odmietala prísť o mojich kamarátov kvôli človeku, ako bol on. Po vydaní videa som mala istý čas paranoju, že by som ho niekde stretla a trochu som sa aj bála, ale prešlo to. Čo sa týka odpustenia, nemyslím si, že treba odpúšťať niekomu, kto o odpustenie nestojí, alebo mi nedal najavo, že by oňho stál. Pritom tú možnosť mal. On sa však ešte raz vrátil k správaniu, ktoré mi pripomenulo tú noc a vtedy som s ním definitívne utla kontakt a neviem o ňom nič. 

Ozvali sa vám po zverejnení videa ženy s podobným zážitkom? Aké vlastne boli reakcie okolia a ľudí? Mnoho vašich priateľov o tomto zážitku totiž zrejme netušilo...

Po zverejnení videa sa mi ozvali stovky žien s podobnými zážitkami. Mnohé z nich mi povedali, že o tom nikomu nepovedali a som prvý človek, ktorému sa zverili, lebo po mojom videu pochopili, že to musia dať von, aby sa im ľahšie dýchalo. To je však len prvý krok a ja verím, že niektorým z nich som dodala odvahu povedať o tom aj svojim partnerom, blízkym, alebo zájsť k psychológovi. Najviac som sa obávala reakcie mojich rodičov, ktorí o ničom netušili. Spomínala som vo svojom videu aj rôzne situácie z detstva, o ktorých si myslím že prispeli k tomu, že som sa do tejto situácie dostala a nevedela som, ako z nej von. To pre nich muselo byť asi najťažšie počuť.

S mamou som po zverejnení videa telefonovala, o všetkom sme sa porozprávali a bol to určite jeden z najdôletejších rozhovorov, aké sme spolu kedy viedli. Niekto to možno nechápe, prečo som to povedala najprv „svetu“ na videu a nie rodičom, alebo kamarátom, no keď video nahrávate, ste v miesnosti len vy a kamera a je to oveľa ľahšie, ako rozprávať sa s niekým „face to face“. A veľmi mi pomohla aj myšlienka na to, že video možno niekomu pomôže. 

Ako toto obdobie života hodnotíte dnes? Čo vás nepríjemná bolesť naučila a kým vás stvorila?

Nemôžem povedať, že by som bola rada, že sa to stalo. Keď už sa to však stalo, chcem, aby to neostalo len  jedným z mnohých prípadov, o ktorých sa nehovorí. Tak, ako som si z toho odniesla ja veci, ktoré ma to naučilo, ktoré som si uvedomila a prinútilo ma to pracovať na sebe, tak chcem inšpirovať aj iné ženy k tomu, aby sa nebáli o tom hovoriť. Veľmi rada by som časom vytvorila platformu a miesto, kde by sa ženy, ale aj muži so skúsenosťami so zneužívaním, mohli cítiť bezpečne a nebáli sa hovoriť o svojich traumách. Najviac by som si priala, aby sa tejto téme venovala oveľa väčšia pozornosť a aby sa na školách, ale aj v médiách hovorilo o tom, čo sú faktory, ktoré celú našu spoločnosť ovplyvňujú v tom, aby sme takéto veci tolerovali, alebo ich ututlávali a rada k tomu svojou troškou prispejem. 

Dnes ste už šťastne vydatá žena. Kedy ste sa, vtedy ešte priateľovi, rozhodli povedať o tejto skúsenosti a ako ju on vnímal?

V podstate som mu tú situáciu okrajovo spomínala už počas prvých dní, kedy sme boli spolu, pretože som ňou bola ovplyvnená a chcela som k nemu byť od začiatku úprimná a transparentná v tom, prečo na niektoré veci reagujem tak, ako reagujem. Potom sme sa o tom rozprávali ešte párkrát a dlho som mala pocit, že tomu nerozumie. Priala by som si z jeho strany väčšiu podporu a pochopenie, ale chápem, že pre niekoho, komu sa niečo podobné nikdy nestalo a problematike sa nijak nevenuje, to môže pripadať ako totálne sci-fi.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Za posledných pár dní ma párkrát popadla ľahká úzkosť. Čo bude? Viktor netrénuje = je bez práce. Časť mojich príjmov asi odpadne tiež, lebo veď reklamný budget je prvý, ktorý firmy škrtajú. Zatiaľ to však celkom zvládam a vždy, keď na mňa ten blbý pocit príde, viem ho rýchlo umlčať. Bude to dobré. Je to dobré. Nejaký príjem stále je a aj bude. Výdavky sa nám dosť poznižovali. Sme šikovní, vynájdeme sa. Máme rezervy. Máme rodinu, vieme si navzájom pomôcť. Neviem, čo bude, neviem, kam to celé speje. Ale viem, že budeme ok. Vždy bolo všetko OK a ak nebolo, vždy sa to napravilo. Zvládneme to. A vy tiež Čo tým chcem povedať? Ak ste aj vy v posledných dňoch mali ten pocit, neprepadnite mu. V tej záplave správ a informácií je ľahké začať sa báť. Ale strach nevedie k ničomu dobrému. Tak sa zhlboka nadýchnime a myslime pozitívne. Buďme zodpovední, ale nenechajme sa ovládnuť úzkosťou a skúsme každú negatívnu myšlienku prebiť dvomi pozitîvnymi a bude to OK Nechcela som sem najprv o mojom občasnom strachu písať, lebo niekedy si hovorím, že až vtedy sa stane ten strach skutočným. No nie je to tak. On skutočný je a treba o ňom hovoriť otvorene, aspoň ja to robiť chcem a budem, lebo to som proste ja. Viete, že hovorím veci otvorene a na rovinu, dobré aj zlé. Robí ma to zranitelnejšou, ale zároveň ma to robí silnejšou. A pred vami som vždy bola a budem transparentná a platí to aj teraz. Držte sa

Príspevok, ktorý zdieľa PETRA (KLIMOVÁ) DZVONÍKOVÁ (@petush.nasklee),

Čo by ste na záver odkázali ženám s podobnou skúsenosťou?

Aby sa o tom nebáli hovoriť, pretože to, že sa o týchto veciach mlčí je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa ešte stále dejú. Nech sa nehanbia vyhľadať pomoc psychológa, alebo nech sa zveria aspoň svojim najbližším. V dnešnej dobe je aj kopec možností, ako sa môžu zveriť odborníkom – dokonca aj virtuálne a anonymne, napríklad cez platformu ipcko.sk. Veľa informácií, ktoré by im mohli pomôcť, nájdu aj na platforme stalosato.sk, aj keď tá sa primárne venuje online zneužívaniu.  

- Najčítanejšie -