Rozhovor s Tamarou Kramárovou: Chcem, aby ma ľudia vnímali kvôli mojim schopnostiam, nie kvôli rodičom
Má 20 rokov a zlato v hrdle, napriek tomu však študuje neurovedu. Mladá slovenská speváčka si momentálne razí sama cestu hudobným svetom - a to aj napriek tomu, že sú jej rodičia známi. Všetko chce totiž dosiahnuť sama.
Tamara momentálne pracuje na vlastných skladbách
Som Tamara Kramárová a...
Študujem neurovedu. To poviem ako prvé, lebo to je také to úplné - wau, ona niečo vie.
Ale Tamara má aj hudobnú stránku.
Tá hudba je niečo také, čo o mne niekto vie, alebo nevie a zistí to. Také to eso v rukáve. Nikdy predtým som však toto nevnímala ako nejakú potenciálnu profesionálnu cestu, no tentokrát je to časť môjho života.
Kedy tento tvoj vzťah s hudbou začal?
Mala som sedem rokov, keď ma naši dali na klavír. Na začiatku to mal byť len rok, potom tri a zrazu osem a pol. Vôbec ma to nebavilo. Zistila som však, že tie pesničky, ktoré počujem v rádiu, je v podstate jednoduché zahrať na klavíri. Potom som si s melódiou začala spievať - to už ma začalo aj baviť. Povedala som si však, že gitara je praktickejšia, a tak som sa na nej naučila hrať. Sama doma. Pomocou tutoriálov.
Pamätáš si na moment, kedy si sa viac zameriala aj na spev? Ako si trénovala ten?
Mala som 12 rokov, keď som začala objavovať spev. Pri spievaní pri klavíri ma občas niekto počul a poznamenal, že to znie pekne. Páčilo sa mi, že to niekto ocení. Som introvert, no ak sa niekomu páči niečo, čo robím, tak to robím rada pre iných. Keď som hrala a niekto povedal, že ešte chce niečo počuť, bol to dobrý pocit. Tá spätná väzba je skvelá.
Podľa mňa sa spievať naučí každý. Niekedy pred rokom alebo dvoma som bola na piatich hodinách spevu, nakoľko som s kamarátmi začala vystupovať. Vtedy to bolo ešte tak, že mi niekto z nich hral na gitare. Cítila som sa však hrozne nekomfortne - na istej škále môj hlas znel pekne, no na iných to už nešlo. Tak som si povedala, že by s tým bolo fajn niečo robiť. Na hodinách spevu som zistila, že je to úplne veda, mala som svalovicu na bruchu. Spev je celý o správnom dýchaní.
Už je to niekoľko rokov, čo je hudba súčasťou tvojho života... prečo si sa ju teda nerozhodla študovať?
Nikdy som to nebrala ako prioritu. Vždy som to vnímala ako hobby a myslela som si, že tým, že by som to šla študovať, by som to zrazu musela robiť a to by som nechcela. Teraz, keď študujem neurovedu, k tej hudbe tak utekám. Veľmi ma to baví.
Čím ťa, naopak, dostala neuroveda?
Po štúdiu IB (medzinárodne uznávaný program, pozn. redaktora) som uvažovala nad štúdiom v zahraničí. Nevedela som, čo presne chcem ísť študovať, a tak som si pozerala dobré školy v Anglicku a Holandsku. Išla som na to vylučovacou metódou. Vedela som, že ma baví biológia a chémia, no nechcem byť doktorka. Mám rada matematiku, no nechcem byť ekonómkou. A zrazu som zbadala neurovedu, tak mi to jednoducho vyhovovalo.
Prečítajte si: Rozhovor s Emou Müllerovou: O sebaláske ale aj o tom, ako sa dostala k podcastom
Neuroveda a umenie... nie je ťažké tieto dva svety skĺbiť?
Beriem si z oboch to, čo mi je blízke. Ak by som spolužiakom začala rozprávať o hudbe, asi by ich to vôbec nebralo. Na neurovede ma baví to, že je to uchopiteľné - riešite vedu. Je to intelektuálne a mám rada aj tú disciplínu. Tá hudba mi dáva voľnosť bytia, kreativu. Umelcom by som tiež ťažko rozprávala o tom, prečo slimák zavrie ústa, keď ho pichneš elektrickým šokom.
Prečo slimák zavrie ústa, keď ho pichneš elektrickým šokom?
Na slimákoch sa skúma učenie sa. Majú oveľa jednoduchšiu nervovú sústavu ako my. Sú tam tri základné neuróny v procese jedenia, ktoré sú prepojené - ak aktivuješ jeden, ten pošle signál ďalšiemu a ten ďalej. Slimákovi sa tak zavrú alebo otvoria ústa. Pomocou sklenenej elektródy sa dá stimulovať konkrétny neurón a slimáka tak postupne naučíš reagovať na signál. Pomocou takýchto pokusov sa uvažuje, ako to asi funguje u ľudí.
No ale naspäť k hudbe - ty sa momentálne venuješ aj coverom. Prečo? Nerozmýšľala si nad niečím vlastným?
Jednak preto, že ma to baví a učím sa na tom, ale aj preto, aby som sa dostala do povedomia. Keď človek robí hudbu, chce ju vydať s tým, aby ju niekto počúval. Nebudem však spievať trendy pesničky, aby som mala čo najviac vypočutí.
Momentálne na niečom pracujeme. Nerada však tlačím na pílu. Pár ľudí to vie, ale nechcem, aby to bol hneď boom, bude to, až keď to bude najlepšie, aké to môže byť. Plus hlavne to meno priezvisko - akonáhle by som ten prelom už dosiahla, bolo by to protekčné. Chcem, aby to bolo top a nikto nemohol nič takéto povedať.
Keď sme pri tej rodine a blízkom okolí, ako na to vôbec reagujú?
Tým, že som to nevnímala ani ja ako prioritu, tak to tak nebolo vnímané ani doma. Všetci vedia, že sa tomu venujem, veď ma počujú, haha. Nikdy však neboli takí, že mi to zakazovali, ale zasa ani nikdy prehnane podporujúci. Som introvert a pred nimi som dosť uzavretá - a tak to asi nikdy nevnímali ako veľkú vec. Postupne ale zisťujú, že to možno myslím naozaj. Študujem neurovedu, čo je pre nich dobre. Uvidíme. Chcem spraviť prvé pesničky, dať ich von a vidieť reakciu na niečo moje vlastné - lebo to ešte nikdy nepočuli.
Aká je tá tvoja vlastná hudba?
Sú v nej prvky, ktoré mám rada - groovy bicie, silná basgitara. Je to trochu alternatívne, ale trošku aj pop, nýdych indie, prvy jazzy. Je to skrátka taká všehochuť, je to také moje. Texty sú osobné, písala som ich v chvíli, keď som niečo zažívala.
Neprehliadnite: Rozhovor: Dara Rolins prezradila, ako sa stará v lete o svoje telo: Má tiež jeden odkaz pre ženy, ktorý si treba vziať k srdcu
Ty si to tu už načrtla, ale aj tak sa opýtam. Aké sú tvoje ambície?
Ambície sa strašne menia. Pred pár mesiacmi bola ambácia napísať pesničku, to som už zvládla, teraz nahrať jednu, momentálne to vyzerá na EP - to však popravde neviem, kedy bude, nakoľko to pred mojím odchodom na univerzitu nestíhame. Potom asi budem veľmi rada, ak sa to bude páčiť. Nechcem od toho veľa očakávať, napríklad, že mi to zmení život. Urobím to však najlepšie, ako viem.
