Už niekoľko rokov približuje umenie prostredníctvom obrazoviek. Ako však skutočne vyzerá práca Simony Frantovej?

V televízii pôsobíte ako moderátorka už dlhé roky. Pamätáte si na ten moment, kedy ste sa prvýkrát postavili pred mikrofón a povedali si áno, toto chcem robiť? 

Aj keď je to už nejaký ten čas, na moje začiatky v televízii si pamätám akoby to bolo včera. Bola som čerstvá absolventka vysokej školy a ako sa hovorí, hodená do vody. Už po týždni som išla s kamerou do Slovenského národného divadla nakrútiť reportáž o nových plagátoch, ktoré navrhol politický karikaturista Shooty. Mala som veľkú trému a rešpekt, hoci som sa na rozhovory poctivo celý deň pripravovala. Kým som reportáž postrihala do vysielania, prešli dva dni a bola som z toho dosť psychicky vyčerpaná. Takže to nebol ten moment, kedy som si povedala, že som našla svoju prácu snov. Ten zlom prišiel neskôr, keď som získala skúsenosti a svoju pracovnú rutinu. Momentálne prežívam jeho z najkrajších pracovných období a to vďaka relácii Umenie na TA3, ktorú spolu s kolegyňou Katkou Koreckou moderujeme. Na každý deň sa teším pretože viem, že mi prinesie nové zážitky a skúsenosti. 

Zaoberáte sa pomerne širokou a na Slovensku stále nie veľmi docenenou témou – umením. Čo pre vás konkrétne znamená umenie? Akú časť vášho života predstavuje a akú úlohu v ňom hrá?

K umeniu som bola vedená od malička. Moja stará mama Darinka Laščiaková ma už ako dieťa prihlásila do folklórneho súbor Čečinka, kde som spievala osem rokov. V podstate som vyrástla v kolektíve, kde nás učili, akú významnú hodnotu má naše kultúrne dedičstvo a neskôr som zistila, aké dôležité je uchovávať ho pre ďalšie generácie. So starou mamou som z času na čas vystupovala na jej koncertoch a bola obklopená významnými osobnosťami z umeleckého sveta. Ako strednú školu som si vybrala muzikálové gymnázium a tam som sa prvýkrát zoznámila aj s divadelnými doskami. Dokonca som si zahrala na Novej scéne, čo bol veľký zážitok.

Dnes, keď do divadla chodím nakrúcať premiéry, vždy si spomeniem na ten úžasný pocit z potlesku publika. Aj keď v hľadisku vtedy sedeli väčšinou naši rodičia. Umenie sa s mojím životom preplieta odkedy si pamätám a s mojou prácou do seba všetko dokonalo zapadlo. O to intenzívnejšie vnímam, aké neľahké postavenie má kultúra v našej spoločnosti. Denne sa o tom rozprávam s ľuďmi, ktorých sa táto téma priamo, či nepriamo dotýka. Nie je v mojich silách situáciu zmeniť a úprimne ani neviem, kde by som skôr začala. Čo však urobiť môžem, je umelcom a inštitúciám pomáhať aspoň tým, že o ich úspechoch, ale aj problémoch, hovorím. 

Prečítajte si: Stíha bežnú prácu, modelingovú kariéru a popritom je hviezdou na sociálnych sieťach. Rozhovor s Jankou Slačkovou

Vy vo svojich reportážach prezentujete nielen to typické, spoločnosťou akceptovateľné umenie, ale často aj to hlbšie, konceptuálne – napríklad keď ste rozoberali cenu Oskara Čepána. Tam je cítiť jasný zásah toho, že umenie nie je len o vizuálnej stránke. Nie je ťažké túto tému poňať a priblížiť jej podstatu aj laikom?

Pohľad na umenie je skutočne veľmi subjektívna záležitosť. To, čo sa niekomu páči a akceptuje, druhý nemusí oceniť. Preto sa aj do relácie snažím vniesť vyváženosť a prinášať aj témy, ktoré by ma možno za bežných okolností až tak neoslovili. Nemôžem si však dovoliť vnímať umenie čiernobielo, pretože reláciu nerobím pre seba, ale chcem ňou osloviť a potešiť čo najviac ľudí. Čo sa týka Ceny Oskára Čepana, je pravda, že tvorba finalistov si častokrát vyžaduje hlbšie zamyslenie a je to pre mňa istý druh výzvy popasovať sa aj s náročnejšími témami. Vždy mám však na pamäti, že divák si chce pri relácii oddýchnuť a ak má chuť dozvedieť sa o téme viac, podujatie môže navštíviť. Ak sa tak stane, je to znak, že má moja práca zmysel. 

Aby ste vôbec takéto reportáže mohli zhotoviť, musíte mať v prvom rade znalosť a prehľad. Ako ich získavate? 

Keď som pred viac ako siedmimi rokmi nastúpila do televízie, môj zoznam kontaktov bol úplne prázdny, prehľad viac menej všeobecný a skúsenosti žiadne. To všetko som získala iba praxou a toto obdobie sa nedá urýchliť, alebo nebodaj preskočiť. Kým v minulosti mi trvalo naštudovať tému hodiny, a pri rozhovore sa mi aj tak od trémy triasol mikrofón, dnes príprave venujem podstatne kratší čas a celý ten proces je zážitok. Na každý rozhovor sa však stále poctivo pripravujem, pretože rovnako ako aj v živote, nerada nechávam veci na náhodu. Samozrejme dávam priestor aj improvizácii, pretože vie rozhovor príjemne „okoreniť“. Pokiaľ však nie ste v téme doma, improvizácia môže pôsobiť skôr ako nepripravenosť. Som veľký perfekcionista a o sebakritike by som vedela tiež veľa rozprávať. Kým nie som sto percentne presvedčená o kvalite príspevku, nemôže ísť do vysielania. 

Stretli ste stovky významných a vážených osobností. Viete si spomenúť na pár, ktoré na vás spravili najväčší dojem?

To je jeden z najkrajších benefitov mojej práce. Každý deň stretávam veľa inšpiratívnych ľudí, ktorí mi otvárajú dvere do úplne iného sveta. Mám to šťastie, že s nimi môžem kráčať ich tvorivým životom. Veľmi mi to pomohlo v tomto pandemickom období, keď sa v podstate zo dňa na deň verejný kultúrny život zastavil. Vďaka priateľským vzťahom, ktoré som si za tie roky vybudovala, dokážeme reláciu každý týždeň napĺňať zaujímavými témami. Aby som sa však vrátila k vašej otázke, v umení nemám rada slovo „naj“, pretože každý jeden umelec, s ktorým som sa stretla, vo mne zanechal významnú stopu. V relácii sa snažím dať priestor aj takým ľudom, ktorí pracujú v skromnejších podmienkach a možno nie sú až takí známi. Ak im moja reportáž pomôže v akomkoľvek smere, mám z toho radosť. Na Slovensku máme veľa umelcov, ktorí do svojej práce dávajú srdce a to je vlastne to najdôležitejšie, pretože práve to z nich robí osobnosti. Pracovať s každou jednou z nich je preto pre mňa vždy veľká zodpovednosť, pretože oni do svojej práce vložili maximum a zrazu je v mojich rukách povedať o tom širokej verejnosti. 

Mohlo by vás zaujímať: Slovenky, ktoré našli šťastie v zahraničí: Tieto známe krásky, nedajú na život za hranicami dopustiť

Teraz by som na chvíľu odskočila od umenia. Dnes je akýmsi pravidlom, že sa redaktorky/ moderátorky nezameriavajú len na jednu vec – ale popri tom moderujú aj rôzne eventy a podobne. Viete si toto predstaviť vy? Moderovať a sprevádzať zrazu niečo úplne iné? 

Myslím si, že každá nová skúsenosť je o záujme napredovať a tiež adekvátnej príprave. Ešte donedávna som prispievala svojimi reportážami aj do relácie Showbiz a za tie roky som sa zúčastnila stoviek eventov, ktoré moderovali moje kolegyne z televíznej brandže. Je to príjemná zmena, ktorej sa určite do budúcna nebránim. 

Čoraz aktívnejšia ste aj na sociálnych sieťach, kde však prezentujete výhradne svoju prácu. To sa v dnešnej dobe odhalených informácií cení a nedá mi neopýtať sa – kde je možno pre vás nejaká hranica? Ktoré veci by ste ako redaktorka na úrovni na Instagram nevešali? 

Sociálne siete sa stávajú čoraz väčšou súčasťou našich životov. Sama si uvedomujem, koľko času im venujem a neraz si poviem, či by nebolo rozumnejšie využiť ho efektívnejšie. Na druhej strane je to komunikačný nástroj a považujem ho za súčasť mojej práce. Snažím sa ľudí informovať o témach z kultúrneho prostredia a ak ich zaujmú, možno si v sobotu zapnú reláciu, aby sa dozvedeli viac.

Som si však vedomá, že v dnešnej dobe sú zaujímavé práve tie odhalené informácie zo súkromného života. Je pravda, že dostávam aj správy, prečo nepridávam viac osobnejších príspevkov a keď tak z času na čas urobím, dosah býva výrazne väčší. Mediálny svet ma však naučil chrániť si súkromie, pretože otvorenosť sa nie vždy vypláca. Obdivujem niektoré tváre šoubiznisu, ktoré sa so svojimi sledovateľmi delia o takmer každú aktivitu, ktorú počas dňa urobia. To je veru ďaleko za mojou hranicou a keďže som dosť konzervatívny typ, nerada vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Vyššia popularita na základe osobnejších príspevkov pre mňa preto nie je priorita.  

Mohlo by vás zaujímať: Ľudia ju vnímajú ako priateľku známeho herca, ona je však viac. Rozhovor s Terkou Bizíkovou

Všetko čo robíme, robíme s nejakým úmyslom. Zaujíma ma, aký bol ten váš? Čo si od vašich reportáži sľubujete, respektíve, čo je pre vás nejakým ich cieľom?

Pred rokmi bolo mojím cieľom nájsť si prácu, ktorá ma bude baviť. Práca, ktorú mám predčila akékoľvek moje úmysly a očakávania. Nevstávam ráno s pocitom, že idem do roboty, v ktorej musím sedieť osem hodín. Nechcem, aby to vyznelo ako chvála pretože viem, že nie každý má to šťastie, ale jednoducho mám prácu, ktorá je zároveň aj mojím koníčkom. Som za to nesmierne vďačná a preto je mojím jediným cieľom potešiť ňou aj ostatných ľudí. Po každej relácii dostávam milé správy a telefonáty a to je pre mňa to najväčšie zadosťučinenie, aké môže byť - a zároveň aj motivácia ísť ďalej.