Slovenka Zuzana odišla do Londýna kvôli angličtine, dnes v ňom vlastní firmu, ktorá navrhuje luxusné a udržateľné interiéry

Zuzana Phillips Palugová pred rokmi opustila Slovensko s jasným cieľom - naučiť sa anglicky a vrátiť sa domov. Od Londýna nechcela nič viac, nič menej. Mala osemnásť, pred sebou voľné leto, bol skrátka ideálny čas na odlet do Británie. Po naplnení svojej ambície samú seba v pohodlí domova utvrdzovala v presvedčení, že Londýn nie je pre ňu, pričom padlo i slovo "nikdy!" 

S odstupom piatich rokov však stratilo na význame. Zuzana sa do metropoly Británie vrátila ako 23-ročná. Cieľ mala podobný, chcela pokračovať v samoštúdiu angličtiny, keďže na škole mala iba nemčinu. V uliciach Londýna ju teda znova čakali ťažké začiatky, nehovoriac o peniazoch. Veľmi rýchlo totiž zistila, že s financiami, ktoré si so sebou priniesla, dlho nevystačí. Tým sa dostala pred voľbu "buď - alebo". Buď sa vzdá a nasadne na lietadlo smer Londýn-Bratislava, alebo vytrvá a spraví pre to maximum. Je viac než jasné, že vyhrala ťažšia cesta, pretože Zuzana má v sebe zakorenený nesmierny drive a chtíč. 

So životopisom v ruke bez poriadnej angličtiny tak chodila z jednej reštaurácie do druhej, kým nedosiahla svoje. Hľadanie práce, následné vzostupy a pády ju naučili veľa, no najviac sa dozvedela o sebe. Dnes vie, že onen ťažký začiatok pre svoju kariéru potrebovala a že neúspechy zvyknú byť oveľa cennejšie, než úspechy samotné…

Spoznajte spolu s nami príbeh Slovenky Zuzany Phillips Palugovej, ktorá v Londýne začínala od nuly a dnes v srdci Británie vlastní firmu, ktorá navrhuje luxusné a udržateľné interiéry.

Ste Slovenka, ktorá žije a pracuje v Londýne. Prečo práve metropola Anglicka?

Úprimne som nikdy neplánovala žiť v Anglicku. Študovala som vysokú školu v Českej republike, počas štúdia som robila manažérku obchodu v Prahe. Odtiaľ som odišla do Anglicka "len" na pár mesiacov. Ako osemnásťročná som teda v Londýne strávila leto a po návrate na Slovensko som si povedala, že by som tam nikdy nechcela žiť. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy…

S akými očakávaniami ste vycestovali do Londýna a aké boli prvé mesiace v cudzine?

Chcela som sa naučiť anglicky, pretože pre moju kariéru to bolo nevyhnutné. Na umeleckej škole sme sa učili len jeden jazyk - nemčinu. Takže po príchode do Londýna ma čakalo pár ťažkých mesiacov. 

Peniaze, ktoré som si so sebou priniesla, sa rýchlo míňali. Všetko bolo nesmierne drahé. Bývala som v maličkej izbe, v ktorej sa nedalo ani chodiť. Nezostávalo mi nič iné, len si rýchlo nájsť nejakú prácu… bez angličtiny. Mohla som to vzdať a ísť domov. Návrat by bol jednoduchý, no ja som každý deň nosila v rukách životopis, chodila som z obchodu do obchodu, z reštaurácie do reštaurácie. 

Napokon som pár týždňov pracovala v reštaurácii. Bol tam manažér z Poľska, ktorý mi povedal, že to dám, veď nápojom sa skoro všade hovorí rovnako. Po pár dňoch ma ale vyhodil. Nešlo mi to. 

Keď sa ešte obhliadnete do minulosti, spomínate si na pomyslenú štartovaciu čiaru vašej kariérnej cesty v Británii?

Neskôr som si našla prácu ako visual merchandiser a potom ako manažérka v obchode. Anglicky som sa učila rýchlo. Dostala som sa do londýnskeho životného kolobehu. Práca, nájom za byt a láska… Mesiace a roky ubiehali, niekedy som mala viac než dve práce. Robila som v agentúre Katy Barker, v ktorej som pracovala pre Michala Pudelku (umelec a módny fotograf pôvodom zo Slovenska, pozn. red.) a tiež ako návrhárka nábytku. Tvorila som aj nápady na reklamu ako kreatívna riaditeľka… Skúsila som toho veľa. 

Popri práci som sa snažila začať s biznisom. Chodila som na všetky možné mítingy s networkingom, na stretnutia v oblasti nehnuteľností či výstavy, kde som sa usilovala vybudovať si sieť kontaktov. Pred vstupom do miestnosti plnej ľudí mi vždy bolo zle, kládla som si otázku: "O čom sa mám s nimi rozprávať?" V nadväzovaní rozhovorov som nikdy nebola dobrá a hlavne, všade som chodila sama. Bolo to veľmi náročné. 

Po akom období vo vás nastal zlom a povedali ste si, že si v Londýne založíte spoločnosť Accanto Interiors a budete robiť sama na seba? Pokiaľ viem, firmu ste rozbiehali spolu so svojou biznis partnerkou Linou.

Vyrastala som v Malatinej a ako vzor som mala moje sestry, tie sú šikovné v práci a biznise. Biznis som chcela odmalička, no začala som v správnom čase. Potrebovala som ťažký začiatok, aby som si to vážila. Každá časť môjho života mi dala iné skúsenosti a dnes viem, že všetko, čo som robila a čo sa mi zdalo ako zbytočné, dáva zmysel. 

Už v Prahe v roku 2012 bol pokus začať biznis zameraný na dizajn - hlavne sklo. Od roku 2013 som sem-tam aj niečo navrhla alebo som spolupracovala s architektmi a dizajnérmi v Prahe, no bolo to viac-menej zamerané na sklo a nábytok. Trvalo to dlho, kým sa mi podarilo niečo predať. Nebol to biznis, bol to náročný koníček, ktorý som rozvíjala popri práci. Ja aj Lina sme mali vlastné pokusy, ako rozbehnúť svoj biznis predtým, než sme založili Accanto. Accanto sme založili v roku 2018. 

Vy a Lina. Kedy pri akej príležitosti ste sa vlastne spoznali? 

Pracovali sme spolu v ruskej dizajnérskej spoločnosti. Kvôli jej likvidácii sme zostali bez práce a keďže každá už mala vlastný pokus o biznis, vedeli sme, že spolu to zvládneme. To, čo bolo náročné, sa ľahšie zvládalo vo dvojici.

S akou víziou či posolstvom ste rozbiehali Accanto Interiors?

Našou víziou bolo navrhovať luxusné a udržateľné interiéry. Také niečo v čase, keď sme začínali, ešte neexistovalo. Okrem toho prepájame módu, branding a dizajn. Naše plány sú krásne, vytvárame nové pracovné príležitosti a už to je úžasné. Uvedomujem si, že dávať príležitosti absolventom je dôležité. Takže to je a zostane naším cieľom - dávať šancu mladým ľuďom a rásť, aby sme mohli pomôcť ostatným rásť spolu s nami. 

Ako ste získali prvé zákazky, ktoré vám otvorili dvere do luxusného sveta interiérového dizajnu?

Snažili sme sa oslovovať cez LinkedIn, posielali sme stovky správ. Dnes to už nefunguje, no niekoľko rokov dozadu bol LinkedIn novinka. Chodili sme na networkingové eventy, zapájali sme sa do súťaží a výstav, tiež nám pomohli kontakty z predchádzajúcej práce. Pracovali sme neskutočne tvrdo, môžem povedať, že vo dne i v noci. 

Ktorý z takých tých veľkých úvodných projektov vám najviac utkvel v pamäti a prečo?

Je ich veľa… No napríklad Cromwell road a zákazník. "Zamerajte sa na to naplno! Chcem mať bar v tvare vtáka!" Nemôžem povedať viac, no hlášky nášho zákazníka boli nadovšetko. 

Veľmi sme sa bavili, aj keď vytváral neskutočný tlak. Vždy chcel mať všetko hotové včera (!) a keď hocikedy zavolal, chcel nás na stavbe do hodiny. Robili sme non-stop a nikdy sme nevedeli, v akej nálade ho stretneme…

Dnes má  Accanto Interiors okolo dvadsať zamestnancov, najprv ste ale všetky projekty riešili len vy a Lina. To muselo byť dosť hektické pracovné tempo na úkor osobného života…

Áno. Pracovali sme vo dne aj v noci. Cez deň sme chodili na pracovné stretnutia a v noci sme pracovali na ponukách, navrhovali sme priestory v 3D a dokonca sme kreslili aj technické nákresy. 

Okrem komerčných priestorov navrhujete aj byty. Na čo si ich majitelia potrpia najviac a na čo kladiete najväčší dôraz vy? 

Väčšinou chcú zákazníci pohodlie, to je ich najčastejšia požiadavka. Jednoducho sa chcú cítiť dobre. Pre nás je dôležité vytvoriť atmosféru. To je to, čo nás baví a čo nám ide (úsmev). Myslím si, že to je dôvod, prečo nás zákazníci majú v obľube. Vytvárame priestor, v ktorom sa každý cíti dobre. Kladieme dôraz na funkčnosť a dizajn v jednom. Vždy sa to snažíme skĺbiť. Obe máme skúsenosti v navrhovaní nábytku, takže takmer všetko navrhujeme na mieru.  

Ako ste načrtli, interiérový dizajn súvisí aj s módou…

Určite áno. Vždy súvisel, ale dnes sa to snažíme prepájať ešte viac. 

Poďme si povedať aj o budgetoch. S akými rozpočtami za vami prichádzajú klienti? Určite to závisí od daného projektu, ale skúste priblížiť takú reštauráciu a trojizbový byt v srdci Londýna.

To je náročné… Mali sme zákazníka v centre Londýna, ktorý mal na prerobenie reštaurácie 80-tisíc libier a ďalší zasa 800-tisíc libier. Všetko je možné. Niekto nemá budget, no to neznamená, že nemôže mať dobrý dizajn. 

Čo sa týka bytu, ceny sú rôzne. Niekedy pracujeme pre toho istého zákazníka na rozličných projektoch. Na súkromnom byte, na bytoch pre jeho rodinu a na bytoch na prenájom. Znova platí, že všetko je množné… skoro všetko (smiech). 

Akým spôsobom zháňate nábytok a doplnky vyrobené na mieru? Nechávajú vám klienti pri výbere jednotlivých kúskov voľnú ruku?

Väčšinou áno. Všetko navrhujeme v realistickej 3D vizualizácii a potom to prezentujeme zákazníkovi. Nábytok ešte nevyrábame. Máme dodávateľov, vždy používame overených výrobcov, no hľadáme aj nové spoločnosti, ktoré ponúkajú moderné výrobky z udržateľných materiálov. 

Ako vyzerá také rokovanie s klientom? Asi spolupracujete s rôznymi typmi osobností…

Stretnutia sú väčšinou veľmi priateľské. Niekedy sa premeníme aj na psychologickú poradňu, najmä keď ide o rodinný dom. Vtedy často riešime aj manželské problémy, dizajnér sa skrátka dozvie aj to, čo nechcel…

A na akých projektoch aktuálne pracujete?

Pokiaľ ide o dizajn, navrhujeme niekoľko veľmi originálnych reštaurácií, na ktoré sa veľmi teším. Aroza - arabská reštaurácia inšpirovaná mestom, ktoré je nazývané Atlantis of the Sands. Mesto stratené v púšti. 

Máme aj pár medzinárodných projektov, o ktorých nemôžem hovoriť, no sú zaujímavé. Taktiež pracujeme na kolekcii nábytku a online obchode. Natáčame videá na YouTube, kde si ľudia budú môcť nájsť rôzne rady súvisiace s dizajnom. Napríklad: Čo by dizajnér neurobil v kuchyni. 

Vedeli by ste opísať svoj bežný deň a porovnať ho s dňom, keď ste si budovali kariéru londýnskej interiérovej dizajnérky?

Vstávam o šiestej ráno s oboma deťmi. Keď ešte deti ležia, skontrolujem si aplikáciu Trello (online organizér a plánovač, pozn. red.). Všetky naše projekty majú tiež skupiny na WhatsApp, v ktorých vidím komunikáciu s klientmi. E-mail nepoužívam, iba keď musím, všetko riešime cez WhatsApp. 

Na mojom mobile niekedy svietia stovky správ, ak počas dňa nesledujem, čo sa deje. Večer som teda zavalená infomáciami. Cez správy kontrolujem, kto čo robí, zisťujem, či stíhame deadline, po deviatej si voláme s Linou. Potom zvyknem volať s Emily, ktorá rozdeľuje úlohy dizajnérom, grafikom a dohliada na projekty. Počas dňa mám online stretnutia s dizajnérmi a zákazníkmi. Cez voľné časové okná sa hrám s deťmi. Podvečer robím plán na ďalší deň, skontrolujem kalendár a o piatej sa snažím skončiť. Potom pokračuje klasický rodinný večer. 

To všetko sa mení, keď cestujem. Pracujem z domu, čo si veľmi vážim, pretože s deťmi môžem stráviť každú voľnú chvíľu. Keď cestujem, tak aj s deťmi. Ak mám veľmi nalinkovaný harmonogram, cestujem sama a s deťmi ostáva manžel. 

V porovnaní s tým, že niekoľko rokov dozadu som spávala pár hodín denne, nie je nič také ťažké. Som zvyknutá pracovať, sú aj momenty, kedy mám toho veľa, no stojí to za to.