Presunúť na hlavný obsah

Aká je šanca, že raz za život stretneme svojho dvojníka? Výzor v nás dokáže vyvolať sympatie, ale aj falošný pocit

Zábava

Vonkajšia podoba v nás dokáže vyvolať sympatie, ale aj falošný pocit známeho. Nedajme sa oklamať.

Vonkajšia podobnosť dokáže s našimi emóciami poriadne zamávať. Odkiaľ však pramení naša povedomá istota? Aj keď sme priťahovaní tými, ktorí sú nám podobní alebo ktorí nám niekoho pripomínajú, aj v najmenších detailoch možno nájsť rozdiely. Prvý dojem je o sympatii, no podstatu nájdete až v odhalení duše. 

Čítajte tiež: Viete, čo všetko dokáže o vás novodobá technológia odhaliť a s čím vám v budúcnosti pomôže?

V najmenších detailoch je vždy možné nájsť rozdiely 

Viaceré náboženstvá, mytológie či kultúry boli podobnosťou dvoch ľudí skutočne fascinovaní. Kult dvojníkov bol niektorými aj uctievaný. Pripisovala sa im magická sila a verilo sa, že sú predurčení byť výnimoční. História by vedela opäť raz rozprávať... Pravda či mýtus? Dnes by asi väčšina povedala, že povera. Musíte však uznať, že stretnúť na svete v jednom a tom istom živote svojho dvojníka by bolo prinajmenšom zaujímavé, no zároveň veľmi nepravdepodobné. Podľa psychologičky z Kúpeľov  Nimnica, PhDr. Martiny Šadlákovej, je šanca alebo pravdepodobnosť, že niekto na svete vyzerá ako vy takpovediac nulová: V najmenších detailoch je vždy možné nájsť rozdiely medzi ľuďmi. Z môjho pohľadu je každý jeden človek na tomto svete jedinečný vo svojich vonkajších a aj vnútorných znakoch. Ak sa stáva, že sa nájdu fenotypovo podobní ľudia, vždy majú isté rozdielnosti, ktorými sa dajú rozlíšiť. Aj jednovaječné dvojčatá, i keď sú navonok totožné, sú rozdielne, minimálne v ľudskej duši, ktorá v týchto dvoch telách je vždy jedinečná.“

Vonkajšia podobnosť je nám sympatická a známa 

Hoci je teda šanca malá a skutočne nikto ani dvojičky nie sú na sto percent identické, existujú ľudia, ktorí sa na nás fyziologicky skutočne ponášajú. Možno viac, možno menej, no už len táto podobnosť v nás dokáže okrem záujmu vzbudiť aj ďalšie emócie ako napríklad sympatie. Či chceme alebo nie, k ľuďom, ktorí sa na nás alebo sa nám na niekoho blízkeho podobajú, máme tendenciu správať sa zhovievavejšie, s väčšou dávkou porozumenia. Máme pocit, že im nielenže rozumieme, ale že sú nám samým možno aj podobní. Nad pocitom falošnej istoty možno krútime hlavou, ale necháme sa uniesť. Povieme si... má také isté oči, má ten istý výraz, ten istý úsmev... Rozum ustupuje v prospech emóciám a že vieme, o čom hovoríme, vás možno presvedčí táto skúsenosť jednej mojej priateľky, ktorá pocítila nevysvetliteľnú nehu a sympatie k staršiemu asi 50-ročnému mužovi, ktorého pravidelne stretávala na zastávke a mali spoločnú cestu autobusom. Prečo? Pretože jej veľmi pripomínal výrazom tváre jej mŕtveho otca. Hoci nevedela, čo je to za človeka, nemohla z neho spustiť oči. Tak jej na dlhé mesiace postačilo, že ho pravidelne stretávala a vídavala, a s tým sa uspokojila. Aspoň na chvíľu mala pocit, akoby znova videla blízkeho, ktorého stratila. Emócie sú silná vec a aj taká podoba ich môže ešte viac umocniť. Napokon aj PhDr. Šadláková uznáva, že vnímanie vonkajšej podobnosti v nás vyvoláva pocit známeho. „Podobnosť je jednoducho sympatická. Povieme si: ‚Áno, ten človek je mi podobný‛  a hneď máme dojem, že ho lepšie poznáme, lebo predpokladáme, že má podobné prežívanie ako my. Teda na základe istých vonkajších charakteristík sa domnievame, že sa správa pre nás známym spôsobom. Následne máme tendenciu spontánne iniciovať kontakt s týmto človekom, vychádzame mu skôr v ústrety, snažíme sa mu pomáhať. Cítime sa v kontakte s týmto človekom jednoducho bezpečnejšie, lebo máme dojem, že vieme, čo od neho môžeme očakávať.“ 

Z čoho pramení naša povedomá istota? 

PhDr. Šadláková sa však zamýšľa aj nad otázkou, z čoho pramení táto naša povedomá istota, na základe ktorej prechovávame aj sympatie k človeku, ktorý sa na nás podobá alebo ktorý sa nám na niekoho podobá. Na základe jej skúseností a vedomostí je vraj známe, že ľudia nesúci isté spoločné fenotypové znaky nesú aj podobné osobnostné vlastnosti. Skúmaním tohto javu sa zaoberá tzv. charakterológia. Len pre zaujímavosť... napríklad taký charakterový typ ako sangvinik sa vraj vyznačuje širokou, okrúhlou a mäsitou tvárou aj čeľusťou. Spoločnými znakmi tohto typu z hľadiska povahových vlastností sú potom extrovertnosť, optimizmus, silne vyvinutá sexualita, spontánnosť. Rovnako je to aj pri iných typoch ako flegmatik a ďalšie, ktorí sa zase vyznačujú svojimi typickými fyziologickými črtami a povahovými vlastnosťami. Čo z toho vyplýva? „Možno konštatovať, že keď vidíme človeka silnejšej povahy, máme tendencie považovať ho za spoločenskejšieho extroverta s optimistickým ladením. Kým človeka s ostrými črtami pokladáme za rezervovanejšieho a neprístupného a človeka s úzkymi črtami tváre a tela za nudného či slabo aktívneho.“ Tak či onak, sympatie či antipatie k človeku, ktorý nám je podobný alebo sa nám na niekoho podobá, v nás evokuje takéto zmýšľanie. No tiež to nemôžeme aplikovať globálne na všetkých a riadiť sa týmto presvedčením. Ak by sme to robili, vystavujeme sami seba riziku, že podľahneme aj negatívnym emóciám, ktoré neovplyvnia len nás, ale v konečnom dôsledku aj našich blízkych. Ako?

Už malé dieťa uprednostňuje známe pred neznámym. To v nás ostáva po celý život 

Okrem toho, že pri našich „dvojníkoch“ máme tendenciu pociťovať sympatie, máme aj tendenciu ich zvýhodňovať, uprednostňovať pred druhými. Je to jednoducho všetko len ľudská skúsenosť, ktorá je dôkazom toho, že to tak naozaj aj funguje. PhDr. Šadláková opisuje, že už malé dieťa uprednostňuje známe situácie pred neznámymi v snahe zachovania svojho bezpečia. To v človeku ostáva po celý život. „Inklinujeme skôr k ľuďom, situáciám či okolnostiam v živote, s ktorými máme dobrú skúsenosť. Dokonca sa často stretávame s tým, že rodičia vyberajú mená svojim deťom na základe želaných znakov u nositeľa mena, ktorého poznajú alebo naopak dané meno nezvolia, lebo sa obávajú, že by malo ich dieťa podobné vlastnosti ako človek, s ktorým mali zlú skúsenosť.“ 

Vonkajšia podoba môže zmiasť aj rodiča. Dieťa má však vlastnú identitu

Niektorí z nás nemusia však chodiť po svete s očami dokorán, aby našli svojho dvojníka. Mnohí z nás dospelých máme predsa svojich malých dvojníkov priamo pred našimi očami. V tomto prípade však skvele zaúčinkovala genetika, ktorú nemožno oklamať. Nevidia sa práve rodičia vo svojich potomkoch? Nie je niekedy dcéra vernou minikópiou svojej mamy a syn zase vernou minikópiou svojho otca? PhDr. Šadláková pripúšťa, že rodič podvedome hľadá podobnosť vo svojom dieťati, ba niekedy oveľa viac. „Rodičia majú chybnú tendenciu vnímať svoju vlastnú hodnotu cez život svojich detí. Keď sú deti malé, chceme, aby boli poslušné, samostatné, nebojácne, aby vynikali, jednoducho sa nimi chceme pýšiť. Akoby sme chceli povedať: ‚Pozrite, toto je moje dieťa, môj výtvor, je to lepší ‚výtvor‛ mňa samého...‛ Rodič zároveň túži, aby ho jeho dieťa nasledovalo a práve na základe vonkajšej podobnosti usudzuje, že bude mať na to aj predpoklady, aby bolo ako on, možno ešte lepšie. Tu je však veľmi dôležité uvedomiť si, že dieťa ma svoju vlastnú identitu,“ objasňuje. Niekedy sa bohužiaľ stane, že rodič svoje emócie neustriehne a podvedome uprednostňuje to dieťa, ktoré je jeho vernou vonkajšou kópiou pred dieťaťom, ktoré ňou nie je. Opäť máme pri tom dieťati, ktoré sa na nás podobá, pocit akoby väčšej spriaznenosti, pocit, že ho lepšie poznáme, pretože sa v ňom vidíme.  Psychologička však pripomína: „Ak rodičia majú medzi sebou dobrý vzťah, tešia sa z podoby svojich detí, nech je zdedená po ktoromkoľvek rodičovi.“

Trpiaci človek môže aj vďaka podobe lipnúť na nereálnom a nesplniteľnom

Čo človek, ktorý stratí veľmi blízku osobu nečakane a nevie sa s tým zmieriť? Povedzme, že manžel stratí milovanú manželku, matka svoju milovanú dcéru... Čo v nich môže vonkajšia podoba cudzieho človeka s ich zosnulým blízkym vyvolať? Je smútiaci človek ešte viac náchylnejší, aby stieral rozdiely medzi vzhľadom a dušou? Môže prestať vplyvom hlbokého smútku reálne uvažovať a riadi sa len srdcom? PhDr. Šadláková objasňuje aj tento jav: „Smútiaci človek, ktorý podvedome alebo aj vedome hľadá v inom človeku osobnostnú podobnosť na základe vonkajšieho zjavu, volí si neprimerané spôsoby zvládania straty. Upína sa totiž na niečo nereálne a nesplniteľné. Vonkajšia podoba síce so sebou prináša isté predpoklady k podobnosti osobnostnej štruktúry, no každý pochádzame z iného prostredia, zažívame iné skúsenosti a robíme rozdielne rozhodnutia, čo formuje našu osobnosť vždy jedinečne. A teda v konkrétnostiach sa môžu podobní ľudia správať úplne rozdielne,“ rozpráva ďalej. 

Podobný výber partnera nemusí súvisieť len s negatívnou skúsenosťou

Na druhej strane PhDr. Šadláková hovorí aj to, že výber fyzicky podobného partnera nemusí súvisieť len so stratou toho predchádzajúceho. Niekedy stačí, že žena mala v detstve skvelý otcovský vzor, ktorý sa aj spolu s vonkajšou podobou snaží podvedome hľadať u budúceho partnera bez toho, aby si to nejako zvlášť uvedomovala. „Ak mala žena úžasného otca, má tendenciu hľadať si podobne vyzerajúceho manžela, aby si s väčšou pravdepodobnosťou zaistila podobnosť pováh. Jednoducho sa jej daný typ muža spája s niečím známym, čo zažívala ako príjemné. Takisto muži majú často tendencie voliť si partnerky podobné výzoru svojej starostlivej a láskavej matky. Zaujímavosťou pritom je, že výskumy dokazujú tendencie voliť si partnerov s podobnými povahovými vlastnosťami svojich rodičov aj v negatívnych súvislostiach. Dcéra alkoholika často vstupuje do vzťahu s človekom s tendenciami k závislosti. Synovia dominantných matiek majú tendenciu hľadať si do života podobnú partnerku. Zhrňujúco teda možno konštatovať, že čo je nám známe, to hľadáme. A to nielen v súvislosti s vonkajšími črtami, ale aj s osobnostnými danosťami.“
Vonkajšia podoba človeka nás dokáže ovplyvňovať v rôznych sférach života. Nielen v tých súkromných, ale aj pracovných, keď sa napríklad rozhodneme uprednostniť na základe sympatií jedného z kandidátov, hoci obaja boli na rovnakej inteligenčnej úrovni. Jednoducho preváži emócia, ktorý z nich v nás evokuje väčší pocit známeho, podobného. Hoci by išlo aj o falošný pocit sympatie, istoty a bezpečia, ktoré v nás ľudia môžu evokovať, stavíme na to.

Neprehliadnite: Veľký novoročný horoskop 2020 podľa veštice na mieru: Vodnári ukončia jednu životnú etapu, Strelci stretnú životnú lásku

Vonkajšia podoba je len jeden z faktorov, ktoré hrajú rolu vo vytváraní našich vzťahov 

Každý človek je svoj vlastný originál a s veľkou pravdepodobnosťou nikde na svete nestretneme takého, ktorý by sa vám podobal ako vajce vajcu nielen vzhľadom, ale aj dušou. To platí aj o vlastných potomkoch, ktorých len ťažko prerobíte na svoj vlastný obraz. Pretože raz tiež vyrastú a pôjdu vlastnou cestou, s ktorou nemusíte súhlasiť. Vonkajšia podobnosť je zaujímavá, vie vyvolať rôzne otázky, sympatie, ale aj rôzne falošné pocity a ilúzie o človeku. No v konečnom dôsledku je nepodstatná, pokiaľ si neporozumejú duše. Dať na prvý dojem môžete a mnohí to tak aj robia, ale dušu odhalíte až neskôr: „I keď sme priťahovaní tými, ktorí sú podobní ako my, v konečnom dôsledku po samotnom spoznávaní zisťujeme, či sa nám daná podobnosť páči alebo sa vymyká našim očakávaniam,“ uzatvára PhDr. Šadláková. Vonkajšia podoba je len jeden z mnohých faktorov, ktoré hrajú rolu pri vytváraní našich vzťahov. Pracujeme s prvým dojmom, informáciami z rozhovoru, hlbším spoznávaním, ale aj našimi očakávaniami či preferenciami, no napokon aj tak len s realitou. 

Mali ste už niekedy pocit, že ste stretli svojho dvojníka?

spolu hlasovalo 65 ľudí

Áno
17
Nie
44

- Najčítanejšie -

Diskusia k článku

comments powered by Disqus