Presunúť na hlavný obsah

Slovenka, ktorej tvorbu obdivuje celý svet: Mária Švarbová prezradila, ako sa jej podarilo dostať medzi špičku

Kariéra

Je mladá, talentovaná, má unikátny vizuálny štýl. Bez nadsádzky sa považuje za fotografku svetového formátu. Spolupracovala so značkami ako Apple, CNN, Nehera či Curaprox. O úspechu, bazénoch a móde sa s fotografkou Mariou Švarbovou rozprávala stylistka Zuzana Kanisová.

Spomínaš si na svoju prvú fotografiu?

Prvá fotografia a album vôbec sa volal Kúsok z prírody (smiech). Dostala som fotoaparát od sestry a musela som sa s ním naučiť fotiť, čo bolo úplne najťažšie. Išla som na našu Slepčiansku priehradu a snažila som sa to celé ,,artisticky‟, poňať. Už mrzlo a zostala mi tam taká šípka, bol tam mráz. Bola to jedna červená šípka v strede a celá atmosféra prechádzala do chladných tónov, ale hlavne som sa v tom období snažila fotiť technicky. 

Tvoje fotografie majú nezameniteľný rukopis, atmosféru pripomínajúcu socializmus, typickú farebnosť bielu, modrú, červenú, sú symetrické, statické a dávajú veľmi silný dojem. Čo ťa viedlo k vytvoreniu takéhoto štýlu a ako sa vyvíjal? Bolo ti hneď jasné, že to má byť takto?

Nebolo mi vôbec nič jasné. Za tých desať rokov, čo fotím od roku 2010, tak tento štýl považujem za dar, za tú celú cestu, čo som fotila všetko. Začal sa tým, že som fotila portréty, kde bolo veľa emócií u ľudí, expresívnosti a jedného dňa mi napadlo, že prečo by som mala ja diktovať ľuďom, aby sa teraz usmiali, zavreli oči a veľmi niečo prežívali. Prišlo mi to ako umelo vytvorené emócie.
Išla som na plaváreň fotiť portréty, nakoniec som však odfotila modelov s architektúrou. Prvá plaváreň v Zlatých Moravciach v roku 2014 je v podstate manifest môjho štýlu. Ja som len povedala, aby zostali stáť, nič nerobili a mňa to samotnú dosť fascinovalo, že na fotografii ľudia a modely vyzerali ako figuríny. 
Potom som absenciu emócie u modelov aplikovala na všetky moje témy a vytvorila som tým úplne veľký koncept Futuro Retro, o ktorom bude teraz moja druhá kniha. Všetky série, ktoré som doposiaľ vytvorila vrátane Swimming pool, spadajú do toho. 

Sledujte FEMINITY TV: VIDEO: Ateliér Verbua musíte spoznať: Pri výrobe kabelky pre prezidentku Čaputovú sa inšpirovali kráľovnou Alžbetou

Pamätáš si, koľko bazénov si odfotila a kde všade si ich fotila?

Fotila som ich z celého územia Slovenska, trinásť-štrnásť bazénov. Keď som fotila asi desiaty bazén, pre mňa to bolo už niečo, čo veľmi ovládam. Niektoré čisté plavky som ani nevyberala z auta a špinavé som rovno po opraní vložila späť. Rekvizity tiež už zostali v aute. Niekedy som tam bola sama s modelkami, niekedy so scénografkou. Spolupracoval na tom malý tím ľudí a za hodinku sme mali pofotené.
Nie je to len o tom esteticky odfotiť plavárne a modelky. Je to skôr výskum, mapovanie a porovnanie týchto plavární aj z architektonického hľadiska. Je to niečo ako fiktívny dokument lokality, pretože niektoré plavárne nemusia existovať z dlhodobého hľadiska, zatvoria ich alebo zrekonštruujú. 
Napríklad ako bol VIP salónik na našom letisku M. R. Štefánika, už je rozobratý v Slovenskom múzeu dizajnu, kde je uchovaný. Ja som tam ako posledná fotografovala, preto fotografie v múzeu použili na predstavu, ako to tam vyzeralo. Takáto fotografia môže aj v budúcnosti pomôcť  pri rekonštrukcii alebo vo filmoch a vôbec pripomenúť si scénu, ako to tam vyzeralo predtým.

V súčasnosti je vo fotografii veľmi populárny vizuálny štýl, ktorý čerpá zo 70. a 80. rokov socializmu. Hlavne u generácie fotografov, ktorí to nezažili a ani socializmus. Ty si ho zažila ako dieťa, utkvelo ti niečo v pamäti?

Narodila som sa v roku 1988 a ako dieťa do tých desiatich rokov si pamätám, že bolo všetko extrémne dizajnovo socialistické, ten bežný život v priestoroch, ako je lekáreň, škôlka, škola, mäsiarstvo-údeniny. Vždy som všade chodila s rodičmi a celé moje detstvo som bola obklopená socialistickou vizualitou.
Veľa fotografov využíva túto vizualizáciu a možno ani nevie prečo. Možno preto, že to niekde len videli u druhých a páči sa im to. Ja ani nemám rada slovo retro, aj keď moja nová kniha sa bude volať Futuro Retro, ale vadí mi, keď sa používa iba retro, lebo nerobím rekonštrukciu ako keby doby minulej, ale skôr tam vidím niečo budúce. Aj v socializme vidím niečo sci-fi. Keď sa človek pozrie na môj fotografický štýl, tak nevie určiť presnú časovú dobu a je tam bezčasovosť. Opiera sa to o hnutie v umení, akým je retrofuturizmus, čo znamená, že možno takto si predstavovali v 70. rokoch budúcnosť. Lebo oni si ju tiež nejako predstavovali.

Podarila sa ti závratná kariéra, vystavuješ po celom svete. Spolupracuješ so svetovými značkami ako Apple, CNN, Nehera, Curaprox. Niečo také nie je úplne bežné ani pre slovenských fotografov. Ako a kedy nastal ten bod zlomu?

Mňa vždy ubezpečovali také tie malé úspechy v tom, že idem dobrým smerom. Prvé noviny, keď o mne napísali alebo urobili rozhovor a postupne sa to viac a viac nabaľovalo. 
Bod zlomu nastal, keď o mne napísal britský The Guardian, ktorý pokrýva všetky témy. Nie je to len o umení, ale noviny sú skoro o všetkom. V roku 2016 sa mi ozvali viaceré galérie, kurátori a nielen tí, čo videli The Guardian, ale v tej dobe videli moje fotografie na Instagrame, v magazínoch. V každom kúte sveta o mne niečo vyšlo a videlo to viacero ľudí, išla som fotiť do Taipei slávnu spevácku hviezdu, potom som mala kurátora z Miami. Všade niečo bolo a začalo sa to veľmi globálne nabaľovať.

Ako však prišlo k tomu, že začal byť taký záujem o tvoje fotografie?

Začalo sa to tým, že som si našla veľkú tému – plaváreň a systematicky som na nej pracovala niekoľko rokov, čo malo potom aj výsledok. Myslím si, že to bola systematická práca s fotografiou. Išla som do hĺbky s témou. 

V čom podľa teba spočíva tvoj úspech?

Pracujem stále na sebe. Mám rada prácu a som trochu aj vorkoholička, rada si oddýchnem, ale rada aj pracujem. Treba mať nastavené veľké ciele, ale dať tomu aj ľahkosť. Nie tak, že idem teraz robiť fotografie, aby predávali a mastiť si nad tým ruky a vypočítavo myslieť nad prácou či fotkou. Ja som svojou prácou chcela dosiahnuť jedno – top fotografiu. Top fotografia nech sa už ďalej predá sama.
Samozrejme, že som chcela, aby to bolo aj úspešné, ale tak pravdivo úspešné. Aby to nebol len marketing, PR. 
Neviem a nemám úplný recept na úspech. Môžem len povedať, že si treba nastaviť myseľ a tvrdo na sebe pracovať. Avšak myslím si, že úspech nie je pre všetkých. Treba mať aj pokoru. Neznamená to, že keď sa objavím v CNN, môžem sa nad niekoho vyvyšovať. Treba to všetko brať triezvo a neprežívať to. 

Na svoje fotenia sa veľmi starostlivo pripravuješ, nič nenechávaš na náhodu. Ako vyzerá tvoj proces prípravy?

Najdôležitejšia je lokalita, ona ma inšpiruje. Vždy mi niečo napadne v hlave, vizualizujem si to. Keď fotím pre seba projekt, nerobím si žiadny moodbard, ale vediem tím podľa mojej predstavy. Všetko plánujem s nimi dopodrobna, veľmi dôležitý je kostým, celková príprava od kastingu cez lokalitu a tému. Nemám rada patetickosť. Témy, ktoré si vyberám do priestoru, pochádzajú z bežného dňa – napríklad návšteva u lekára. Nenútená téma, na nič sa nehrá, ale pritom je to zinscenované. Vidno tam inscenáciu, ale to aj má byť vidno. 

Venuješ sa síce umeleckej fotografii, nie módnej, ale kostýmy tam zohrávajú veľmi dôležitú úlohu. Ako vznikajú tieto kostýmy?

Pri Apple ma inšpiroval seriál Černobyľ. Biele nohavice, biely plášť, niečo pod tým, biela transparentná čiapka. Tento čisto biely kostým môže vyjadrovať to, že môžete robiť v potravinovom priemysle, v chemickom ako chemik, ale môže to byť aj vedúci pracovník, nejaký vedec. Kedysi takto pracovali všetci v službách – kaderníčka. Baví ma na tom kostýme charakteristika, že to môže byť viacero postáv. 
Mám rada aj kostýmy, ktoré úplne charakterizujú dané povolanie ako robotník. Kostýmy sa požičiavajú z archívu, sú originálne, autentické. Niektoré sú však aj moderné, nepovedali by ste, že je to terajšia móda. 
Keď fotím v Amerike, nosím si aj slovenské kostýmy, pretože keď naši ľudia emigrovali a videli tam Sochu slobody, ktorá bola akousi nádejou slobody a nového začiatku, dojíma ma to, ten okamih. Síce nemám rada patetickosť, ako som spomínala, ale mám rada nostalgiu. Zaujímam sa o čas, som zvedavá, čo je to čas, ako ide, zamýšľam sa nad pominuteľnosťou. Moje fotografie sú odrazom minulosti, ale aj budúcnosti. Sú bezčasové. 

Neprehliadnite: Instagramový trend zo Slovenska: Gumičky z 90. rokov prebudia vo vás nostalgiu, skrývajú v sebe toto posolstvo

Aký máš vzťah k móde a k oblečeniu v súkromnom živote?

Veľmi pozitívny. Mám rada kvalitný dizajn. V minulosti som skúšala viacero štýlov, no väčšinou som nosila aj tak rifle, tričko a koženú bundu. Teraz nosím to isté, akurát kvalitnejšie materiály. Baví ma móda, avšak minimalistická.

Máš nejaký módny idol?

Módny idol ani nie, ale páčia sa mi interiéry značky The Row. Milujem minimalizmus v každodennom živote, ale aj v móde. Zameriavam sa na dizajn, ale aj filozofiu značky. Na Instagrame sledujem módnu stylistku, ako je Débora Bosa, a interiérovú dizajnérku Athenu Calderone.

Keby si si mohla s niekým vymeniť šatník, s kým by to bolo?

Zuzka, s tebou by som si vymenila, keďže máš všetky veci nadčasové. 

Čo pre teba znamená dobrý vkus?

Nadčasovosť.
Dnes keď ma niekto zachytí na fotografii, aby som si povedala, že som tam dobre oblečená aj o dvadsať rokov neskôr. Aby sa móda preniesla v čase tak, ako keď sa dnes pozrieme na Johnnyho Deppa s Kate Moss z 90. rokov, tak vidíme, že to je cool, z kvalitných materiálov, s ľahkosťou a ľudia sa dodnes podľa nich obliekajú, a to je práve ten minimalizmus. 

Foto: Jakub Gulyás
Art direction & styling: Zuzana Kanisová
Make-up: Katarína Kmecová / YSL Beauty
Hair: Monika Kalická / STRUCTURE by Monika Kalická
Model: Mária Švarbová

- Najčítanejšie -

Diskusia k článku

comments powered by Disqus