Zuzana reprezentovala Slovensko na Olympijských hrách: Na svoje prvé lyže si zarobila na letnej brigáde a čo robí dnes?
Meno Zuzana Stromková nie je na Slovensku ničím neznámym. Krásna Slovenka kedysi reprezentovala Slovensko a napriek tomu, že svoju kariéru ukončila, je o nej počuť.
Zuzana Stromková reprezentovala Slovensko ako akrobatická lyžiarka
Ľudia vás donedávna vnímali ako úspešnú slovenskú akrobatickú lyžiarku. Nebudeme si klamať – je to dosť netradičný šport. Ako ste sa k nemu dostali a aký bol život úspešnej reprezentantky?
Moji rodičia lyžovali a viedli k tomu aj mňa. Lyžovať som začala už v troch rokoch, na moje prvé prekážky ma zobral v 14-tich môj brat Michal. Bolo to pre mňa zýbavnejšie ako normálne lyžovanie a chytilo ma to natoľko, že som nedokázala premýšľať nad ničím iným. Snažila som sa robiť všetko preto, aby som sa pri zvládaní trikov zlepšovala. Na letnej brigáde som si zarobila na prvé freestyle lyže - to sú tie so zdvihnutými špičkami a pätkami.
Brigádovala som aj popri štúdiu, aby som si vždy niečo dokázala kúpiť do výstroje - a aby som mohla víkend tráviť na horách a trénovať. Neskôr som začala jazdiť na súťaže u nás a v okolitých štátoch - a skoro všetky som vyhrávala. S umiestnením prišli sponzori na oblečenie a lyže, takže som mala nižšie výdavky na vybavenie. Mohla som tak občas zájsť trénovať do Álp, kde boli kreatívnejšie prekážky a väčšie skoky. V roku 2014 sa freestyle lyžovanie stalo Olympíjskou disciplínou a ja som sa stala reprezentantkou Slovenska na Olympiáde v Soči v disciplíne slopestyle. Počas kariéry som mala možnosť precestovať celý svet a robiť to, čo ma napĺňalo, no popri tom som stále chcela študovať. Miestami to bolo síce veľmi náročné - skĺbiť štúdium, skúšky, tréningy či preteky.
Samozrejme, prišli aj zranenia, no neodradili ma. Našťastie boli ľahšie, pri tomto športe bývajú aj vážnejšie. Počas mojej kariéry som sa dostala na spomínanú Olympiádu, svetové poháre či stupienok víťazov na Majstrovstvách sveta, súťaž Nine Queens, kde som dosiahla ocenenie, či x-games, kde dostane miestenku iba osem dievčat z celého sveta.
Prečítajte si: Jazdiť na doske naučil 65-ročného dedka či mamičku s deťmi. Rozhovor s učiteľom wakeboardingu Tomášom Jadrným
Predsa ste však svoju kariéru ukončili. Ako ste tento moment vnímali? Zanechalo to vo vás nostalgiu alebo to zatienila radosť z bábätka?
Od prvej chvíle, ako som zistila, že som tehotná, som mala obrovskú radosť. Neberiem to tak, že som skončila s lyžovaním, aj keď už možno nesúťažne, no na lyže sa vždy rada opäť postavím. Freestyle lyžovanie mi dalo veľa spomienok, priateľstiev a skúseností. Ja žijem prítomnosťou, ktorú sa snažím naplno si vychutnať. Ukončenie kariéry beriem tak, že mám na čo spomínať, ale teraz sú predo mnou nové veci, na ktoré sa veľmi teším.
Nepochybne je to práve materstvo. Ako sa váš život zmenil od momentu, keď ste sa stali mamou?
Bola to veľká zmena, no zvykla som si a veľmi sa teším, že som sa mamou stala. Teraz to už nie je môj život, ale náš... skoro všetok svoj čas počas dňa venujem malému. Život sa mi ešte viac zrýchlil. Veľa času trávim, ako som spomínala, so synom a snažím sa mu venovať tak, aby sa rozvíjal. Moje aktivity idú bokom. Teraz si vychutnávam čas strávený doma s rodinou, aj keď samozrejme, cestovanie a lyžovanie z času na čas chýba.
Napriek tomu som si však všimla, že sa stíhate venovať aj umeniu...
Vyštudovala som fotografiu a vždy som si na svoje cesty brávala fotoaparát, aby som si nafotila zaujímavosti s ktorými sa počas ciest stretnem. Okrem toho rada fotím šport ale aj fashion, teraz však fotoaparátom zachytávam hlavne momenty v pokrokoch môjho synčeka. Počas materskej dovolenky som si našla náhradu za fotenie - a to maľovanie väčších obrazov. Veľmi ma to oslovilo a baví ma to.
To je trochu netradičná kombinácia - športovkyňa s dušou umelca. Ako ste sa k umeniu dostali a čo prostredníctvom neho najradšej zachytávate?
Fotiť som začala ako 14-násť ročná, keď naši kúpili jeden z prvých digitálnych fotoaparátov. V tom čase som si naň zachytávala snímky prírody, ktoré som neskôr prihlásila na regionálnu súťaž. Tie postúpili až na celoštátne kolo, kde som získala moje prvé úspechy a uznanie. V tom čase som končila základnú školu a rozhodla som sa prihlásiť na strednú umeleckú školu. Po nej som študovala fotografiu v Prahe a popri štúdiu som robila asistentku známej fotografke Báre Prášilovej. Popri nej som mala možnosť naučiť sa pracovať s modelmi, ale aj obyčajnými ľuďmi pred objektívom. postupovať, povedali nám vždy informácie o produkte a kreativita ostávala iba na nás.
Maľovať som začala až tento rok v čase korona pandémie. Začali mi chýbať pohľady na hory a Liptov. V jedálni sme mali prázdne miesto, a tak som si namaľovala obraz s témou Baranec - čo je môj obľúbený vrch v Západných Tatrách, na ktorý sa denne pozerám, keď som doma. Maľujem ďalšie obrazy s podobnou tématikou, pri ktorých si stále pripomínam to, čo mi je blízke. Maľovanie ma vždy veľmi bavilo, na umeleckých školách som mala možnosť vyskúšať si rôzne maliarske techniky, no abstrakciu na veľký formát som si vyskúšala iba nedávno a veľmi ma to baví.
Viete si predstaviť, že by ste sa tým mali živiť? Respektíve - plánujete to?
Zatiaľ je to rekreačná činnosť, ale viem si predstaviť živiť sa touto záľubou - samozrejme ak bude dostatok záujemcov, ktorým sa moje práce páčia a chceli by si nimi zútulniť svoj byt, kanceláriu či verejný priestor.Fotografických prác mám za sebou niekoľko - či už s profesionálnymi športovcami alebo komerčným zameraním. K maľovaniu som sa dostala len nedávno, na internete mali moje obrazy dobré ohlasy, preto by som v tom rada pokračovala a teraz, keď trávim doma viac času, chcem maľovať čo najviac pokiaľ to bude možné.
Neprehliadnite: Slovenka Petra dostala po návrate z dovolenky skvelý nápad: Kabelky z korku tu neboli, rozhodla sa to zmeniť
Keď sa človek pozrie na váš Instagram, to umelecké cítenie je tam vidieť. Robíte to spontánne alebo sa o svoj profil na sociálnych sieťach staráte o čosi viac?
Ďakujem, keď mám peknú fotku, ktorá stojí za ukázanie, pridám ju tam. Keď niekam idem, poprosím priateľa či kamarátku aby ma odfotili pri tom, čo práve robím, nie som typ človeka, ktorý by išiel za fotkou pre zážitok - ale skôr naopak. Keďže sa tým neživím, nemám to naplánované, beriem foťák tam, kde som a len dokumuntujem to, čo sa okolo mňa deje. Keď je to fotka v rámci spolupráce tak sa nad tým zamyslím, naplánujem to no nesnažím sa nič robiť násilne...
Spomínali ste spolupráce - aký k ním máte postoj vy? Prijímate ich všetky?
Pokiaľ som o veci či značke presvedčená ja sama, tak to rada spropagujem a spoluprácu príjmem. Keď nejaký produkt na instagram umiestnim viem o tom, že je naozaj dobrý. Nemám rada, keď niekto propaguje výrobok a o týždeň neskôr propaguje ten istý od konkurenčnej značky a zakaždým ho oslovuje ako najlepší, to sa mi nepáči. Keď sa do spolupráce pustím, je to s firmami, ktoré naozaj stoja za to - a sú to v prvom rade veci, ktoré reálne využívam aj ja sama. Mám rada, keď väčšinu príspevkov netvoria iba reklamy, preto si myslím, že všetko vyvážené a neprehnané je fajn...
