Diagnóza mama hotel: Čo sa udialo zle, keď dnešní tridsiatnici nechcú opustiť rodičovské hniezdo?

Dospelými sa tak či onak staneme, je však na nás, či to aj zrealizujeme

Mať osemnástku je také symbolické... Tak dlho na ňu ako deti prahnúce po kúsku slobody a nezávislosti čakáme, že si myslíme, že v deň, keď ju dosiahneme, sa zrazu zmeníme na skutočného dospeláka. Po rokoch sa väčšina z nás nad tým len zasmeje a dokonca ešte v tridsiatke sa mnohí necítime ako dospelí. Na prahu dospelosti snívame o tom, kde budeme o 5, 10 či viac rokov, a po rokoch bilancujeme a zisťujeme, že sme sa možno posunuli smerom, ktorým sme nechceli, alebo že sme sa ani veľmi v živote neposunuli. Možno sme, naopak, fyzicky precestovali kus zeme, ale psychicky sa cítime ako to dieťa, ktoré sa vracia neskoro z párty domov a čaká, čo mu rodičia na druhý deň povedia. V 18-tke nechceme od nich počuť nič, v tridsiatke od nich mnohí čakáme, že nám poradia, čo urobiť so svojím životom. Psychologička Mgr. Lenka Šajtlavová tento prechod k dospelosti opisuje takto: „Tento vek je obdobím, ktoré nám otvára nové možnosti fungovania v živote, ktorým sa nevyhneme...Ukončuje sa vzdelávanie a stojíme pred rozhodnutím, či nastúpiť do práce alebo ísť ďalej študovať, či cestovať... Či chceme alebo nie, dospelými sa staneme, ale je už potom na našom rozhodnutí, ako s týmto faktom naložíme a či ho naozaj zreálizujeme.“

Mohlo by vás zaujímať: Zákon príťažlivosti funguje: Vaše znamenie vám napovie, čo si svojimi myšlienkami priťahujete do života

V minulosti mali pre dospelosť zábezpeky

Keď premýšľam nad tým, ako sa postavili na nohy kedysi naši rodičia, nechápem, ako to všetko zvládli a popritom nás stihli aj vychovať. Zaiste, mamy nás mali v 18-tke, 20-tke, ich mamy sa stávali babkami už v 45-tke a deti mal kto strážiť. Pracovalo sa väčšinou od šiestej do druhej a padla. Potom sa šlo na stavby, po záhradách, my sme rástli, rodičia dostavali, nás vychovali a pomaly v štyridsiatke mali ešte aj splatenú pôžičku na dom. Pamätám si, keď moji rodičia oslavovali 30-tku. Mala som 10 rokov a pomyslela som si, že sú starí. Dnes mám tridsiatku na krku ja a cítim sa stále na 18. Jasné, možno už nevládzem žúrovať a behať po každej chate ako v tej 18-tke, ale inak sa cítim niekedy rovnako. Znamená to, že som menej zodpovedná než moji rodičia v mojom veku? Psychologička Šajtlavová ponúka aj v tomto svoj pohľad na vec: „Domnievam sa, že v minulosti bolo hlavným faktorom aj to, že rodiny boli motivované akousi zábezpekou, ktorá vychádzala z uzavretia manželstva. Tiež už počas školy si firmy vyberali študentov a rovno po škole ich zamestnali. Prostredie, vplyv médií, doba ako taká podporovala rodinu, motivovala k tomu, aby človek žil v stabilite... Ťažko povedať, či doba, ktorú sme žili, bola lepšia než tá, ktorú žijeme dnes...“

Dnes musia mať mladí dravosť a byť do istej miery samostatní

Ako ďalej dodáva, dnešná doba ponúka mladým rôzne možnosti a výzvy, ktoré neboli v minulosti prístupné. V dôsledku toho máme možnosť výberu, voľby, premyslenia si, dopriania si času, čo chceme, kam pôjdeme, akí budeme, aj kedy reálne dospejeme. „To môže byť niečím, čo nás posúva dopredu a myslím si, že to z nás môže robiť akčnejších, dravších, do istej miery samostatnejších, v niečom zrelších, skúsenejších ľudí,“ objasňuje ďalej. V dôsledku doby, v ktorej žijeme, sa teda po prekročení prahu dospelosti rozhodneme cestovať alebo ďalej vzdelávať, nechať si ešte zadné dvierka. Možno mnohí ideme aj hneď pracovať, ale zisťujeme, že pracovný kolotoč, rutina, stereotyp, viazanie sa na jedno miesto ešte nie je to, čo v danom momente od života chceme. V tej chvíli pochopíme, že byť dospelý so sebou prináša nielen tú slobodu, po ktorej prahla naša duša, ale aj platenie účtov, hľadanie vhodného bývania, partnera a množstvo ďalších vecí, ktoré nie sú zrazu také jednoduché, ako sme si kedysi vysnívali. Na margo porovnania tridsiatnikov kedysi a dnes Šajtlavová dodáva: „Môžeme sa baviť o množstve výhod i nevýhod každej z tých dôb... Myslím si, že žiť podľa vlastných predstáv a napĺňať svoje očakávania je v poriadku, využiť možnosti, ktoré sú nám ponúkané, ale zároveň ostať pokorný, autentický, nezúžiť vnímanie len na seba samého, vnímať život ako niečo rozmanité a hlbšie s istým posolstvom.“

Čítajte tiež: Úspešná žena, menej úspešný muž: Dokáže takáto rovnica fungovať alebo naozaj muži ženám nevedia odpustiť úspech?

Na prahu tridsiatky začíname aj od nuly, ale so zážitkami

O odsúvaní zakladania rodiny, riešení bytovej otázky či hľadania vhodného partnera existuje dnes množstvo článkov a polemík. Aj z úst našich rodičov si na túto tému vypočujeme niekedy viac, než sú naše uši schopné počúvať. Dlho sa hľadáme, akoby odsúvame našu dospelosť, stále sa presviedčame, že máme predsa ešte čas, že dnes je iná doba. Odchádzame, skúšame, život sa snažíme žiť podľa vlastných predstáv, nechceme byť nikým a ničím aspoň ešte na chvíľu limitovaní, ale na prahu tridsiatky sa veľa z nás vracia domov, do rodičovského hniezda, možno mnohí do svojej starej detskej izby a začíname v istom smere od začiatku, od nuly. Aj Šatlavová priznáva, že vo svojej praxi sa stretáva s ľuďmi, ktorí naozaj týmto spôsobom fungujú. Na druhej strane hovorí:  „Možno začínajú od nuly, ale nie po všetkých stránkach... Je to niečo, čo súvisí s dobou, v ktorej sa pohybujeme, čo sa od nás očakáva, čo jej vieme ponúknuť a zároveň ona nám... Domnievam sa, že práve aj spomínanými možnosťami, dobou, ktorá ponúka rozvíjanie sa, priestor na sebarealizáciu, môže mladý človek dlhšie zotrvávať v ‚slobodnejšej‛ etape svojho života... Dnes to naozaj nemusí byť len o tom založiť si rodinu, nájsť si prácu, vychovať deti. Žije sa iným tempom, iným spôsobom, dominujú zážitky, skúsenosti, spoznávanie sveta, na druhej strane i naháňanie sa za majetkom, finančným zabezpečením... Čiže možno taká jednostranná, niekedy až sebestredná orientácia... Myslím si, že je to len odrazom doby a našou schopnosťou prispôsobiť sa.“

Život „nedospelého“ nám istú slobodu ponúka, pozri „mama hotel“

Ďalším prejavom doby, v ktorej žijeme, je aj „mama hotel“. Mnohí z nás aj potom, čo majú manžela, manželku a dokonca deti, neriešia bývanie, ale ostávajú žiť pod jednou strechou v rodičovskom dome. Niektorí z nás majú teda „mama hotel“ k dispozícii aj dlhšie než do tridsiatky. Na druhej strane si veľa z nás skutočne nemôže dovoliť vlastné bývanie, vysokú hypotéku hneď v dvadsiatke. Doba je v tomto neúprosná a dá sa povedať, že v tomto ohľade k nám krutejšia. Musíme si najskôr čo-to našetriť, ale na rovinu, bez hypotéky sa väčšina z nás aj tak nezaobíde. Mnohí na vlastné bývanie jednoducho skutočne ešte nemáme ani v tridsiatke, ale mnohým to tak aj vyhovuje. Šajtlavová sa tiež stretáva v praxi s tým, že do ambulancie k nej prichádzajú partneri, pre ktorých je pohodlné využívať pomoc a prítomnosť rodiča: „Dôležité je, nakoľko prevážia výhody takéhoto spolužitia nad nevýhodami, resp. obmedzeniami, ktoré môžu byť následne motivujúce k tomu, aby situáciu zmenili.“

Neprehliadnite: Ako sa menili rokmi nároky žien? Na to, aby nám stačilo to, čo kedysi, potrebujeme v sebe znovuobjaviť cit

Predovšetkým možno slobodným neprekáža, že im ich mama perie špinavú bielizeň aj po tridsiatke alebo robí „kakao do postele každú sobotu ráno“. Nuž, na dobré sa ľahko zvyká, ale realita napokon dobehne každého. Možno títo z nás sú príkladom toho, kedy sa dospelosť odsúva bokom z nesprávnych dôvodov, čo napokon pripúšťa aj psychologička: „Pokiaľ človek žije s rodičmi, venuje svoj čas i financie najmä sebe samému, povedzme, že k tejto oblasti úplne zodpovedne nemusí pristupovať... Čiže dalo by sa povedať, že istú slobodu nám život ‚nedospelého‛ ponúka a  to môže byť pre nás prijateľnejšia, lákavejšia verzia.“

Upútavku na aktuálne číslo magazínu FEMINITY LETO 2019, ktoré je práve v predaji, nájdete TU.