Po svadbe som chcela byť dokonalá manželka, no vypomstilo sa mi to: V najťažšej chvíli mi manžel podlomil nohy

Od momentu, ako si ma vzal, som sa snažila byť dobrou manželkou 

Samozrejme, že sme prisahali, že sa budeme po celý život o blaho svojho manžela starať, ale malo by to predsa platiť aj opačne. Vari neprisahajú aj muži? Naša známa Zuzana chodila s Petrom takmer 8 rokov od svojich dvadsiatich. Ako sama priznala s odstupom času, manželstvo bola iniciatíva najmä z jej strany a zo strany jej rodiny, keďže Peter sa k ničomu nemal a pre svojich svokrovcov nebola vhodná partnerka pre syna a nikdy sa u nich necítila vítaná. „V podstate som mu dala ultimátum, buď si ma konečne vezme a začneme niečo riešiť do budúcna alebo rozchod. Nemienila som viac čakať. Tak bola nakoniec svadba, hoci malá, bola som šťastná a plná nádejí, že teraz sa to konečne pohne tým správnym smerom. Od tejto chvíle som robila všetko v snahe byť mu dobrou manželkou, aby nikdy neoľutoval,“ zveruje sa na úvod svojho príbehu s nie dobrým koncom Zuzana. 

Mohlo by vás zaujímať: Namotal ma na sladké reči a ja som mu dala druhú šancu: Neurobte rovnakú chybu ako ja, práve kvôli tejto situácii

Čakala som ďalšie roky, kým sa rozbehneme

Hoci si Zuzana myslela, že to naberie rýchly spád a začnú riešiť aj bývanie, trvalo ešte dobré tri roky, kým sa Peter odhodlal rozhýbať. Nikdy mu to však nevyčítala. Naopak, vždy ho aj obhajovala pred svojou rodinou, ktorá tvrdila, že je lenivý a že sa mu nič nechce. Potom dostali pozemok, prekvapivo od svokrovcov, a začali pomaly stavať. „Skutočne to išlo slimačím tempom. No ja som sa stavaniu nerozumela a nechávala som to na neho. Starala som sa skôr o administratívu, a vo veľa veciach a prácach nám skutočne pomohli môj otec a moji dvaja bratia. Pravdu povediac Peter neustále len lamentoval, že musí niečo robiť a nemá čas oddychovať. Tak som ho nechala opäť vyžalovať sa a pomáhala som mu, ako sa dalo,“ popisuje Zuzana, ktorá si stále v tej dobe nechcela pripustiť, akého muža má svojom boku. 

Čítajte tiež: Citlivé miesto muža, na ktoré sa neoplatí zaútočiť: Neurobte rovnakú chybu ako ja, nedá sa to vrátiť späť

Otázka detí bola v nedohľadne a ja som s tým súhlasila

Potom prekročila Zuzana 30-tku, pričom Peter mal už 36 rokov a načrtla pred ním otázku detí. Vraj sú už dosť starí a nemajú na čo čakať. „Keď som sa mu o tom zmienila, uhýbal a nakoniec ma chlácholil, že veď určite raz, ale momentálne, keď nemáme dostavané a potrebujeme každé euro, sa to vôbec nehodí. Teda nakoniec som sa mu opäť, hoci nedobrovoľne, prispôsobila a nič mu nevyčítala. Deti sa odložili, no bohužiaľ na ďalšie štyri roky,“ pokračuje Zuzana v rozprávaní, ktoré je pre ňu zároveň bolestnou pripomienkou toľkého premárneného času. 

Neprehliadnite: Necítila som sa pri ňom ako žena: Trvalo mi roky, kým som prišla na to, že za to môže táto jedna vec, ktorú nerobil

Keď som už bola rozhodnutá, zasiahla ma krutá správa  s následkami 

Zuzana mala 35 rokov, Peter už cez 40, bývať síce už bývali, ale chcelo to ešte veľkú investíciu. Zuzana sa však už v tom čase rozhodla, že chce deti a neustále to dávala Petrovi na známosť. Nakoniec Peter na jej prekvapenie súhlasil, hoci videla, že už je v tom svojom pohodlnom režime a nechce sa mu ani pohnúť, nie to ešte behať po 40-tke za deťmi. „Navštívila som lekára, aby som sa uistila, že je všetko so mnou v poriadku a môžem otehotnieť. Doktor ma však po dôkladnom vyšetrení a po pár dňoch čakania na výsledky zaskočil krutým oznámením, že mu je to ľúto, ale vyskytli sa problémy. Bola som pozitívna na rakovinu krčka maternice a musela som ísť na operáciu. Spýtala som sa ,či budem môcť mať deti, keď pôjdem na tú operáciu. Lekár mi s ľútosťou v očiach povedal, že mi bohužiaľ musia vziať maternicu pre rozsah ochorenia a budem musieť podstúpiť samozrejme chemoterapiu. Najviac ma však prekvapila Petrova reakcia... takmer žiadna, ani ma neutešil, ani sa so mnou o tom nerozprával... Mala som dokonca pocit, že mu to takto vyhovuje, že nebudeme môcť mať deti. Vtedy som pochopila krutú pravdu. Obetovala som mu všetky tie roky a v podstate nemám nič. Len veľký nedokončený a prázdny dom s manželom, ktorý si ma už ani nevšíma, a ktorý nebol schopný sa mi v ničom prispôsobiť. Nakoniec som ho vinila z môjho nešťastia a hoci sme sa nerozviedli, dnes žijeme ako dvaja cudzinci v jednom veľkom dome bez detí. Našťastie moje ochorenie je pod kontrolou, ale tá bezmocnosť, že všetky švagriné rodia a ja nemôžem mať ani jedno....“ dodáva smutná Zuzana na záver svojho rozprávania.