Tolerantná kuchárka Kristína Suchánková: Nie som šéfkuchár, som obyčajná žena, ktorá sa prispôsobila situácii v rodine
Veľa žien začína v kuchyni ako Kristína, no nie každá je prinútená poradiť si aj s menu pre celiatikov a vegánov naraz. Ľudí s potravinovými intoleranciami pribúda a podľa nej sa musia prispôsobiť aj reštaurácie. V hlave nosí veľa nápadov, no šéfkuchárske ambície nemá. Čo ďalšie prezradila?
Veľa žien začína v kuchyni ako Kristína Suchánková, no nie každá je prinútená poradiť si aj s menu pre celiatikov a vegánov naraz. Ona to dokáže...
Veľa žien začína ako Kristína, no pocit hrdosti sa časom dostaví
Pýtate sa, ako sa zo ženy, ktorú varenie nikdy nezaujímalo, zrazu stala foodblogerka? Jednoducho... Veľa žien začínalo ako Kristína Suchánková... Keď ste sám a žijete v hlavom meste, reštaurácie sú vhodným miestom, kde sa cez deň prestravujete, pretože pre jedného sa predsa variť až tak neoplatí. No potom sa napr. ako Kristína vydáte, presťahujete na vidiek, stanete matkou a varenie si k vám cestu musí zaručene nájsť.
Ako by však Kristína zhodnotila svoje kuchárske prvotiny? „Prvýkrát, keď som skúšala upiecť muffiny, som namiesto dekagramov dala gramy a mala som tam všetkého nejako málo. Tiež som si ako prvé dala vyhriať rúru, v ktorej bol odložený koláč starej mamy. Takže dobrý koláč som spálila a vyhodila do koša spolu s pokusom o cesto na muffiny. To bolo strašné, hanbila som sa sama pred sebou,“ spomína dnes už s humorom. Postupom času sa však aj jej v kuchyni začalo dariť a skutočne hrdá bola na parené buchty, ktoré boli ako tie, ktoré si pamätá od starej mamy.
Treba sa zamerať na potraviny, ktoré sú prirodzene bez daného alergénu
Dnes je však z Kristíny nielenže skvelá kuchárka, ale aj kuchárka, ktorá vymýšľa recepty a varí pre ľudí s rôznymi potravinovými intoleranciami. Podľa jej slov, väčšina ľudí má len jednu konkrétnu a navariť buď niečo bez lepku, mlieka alebo vajec až taký problém nie je: „Najhoršie je, keď majú kombináciu. Stále častejšie sa stretávam s takými, čo sú bezlepkovo bezlaktózoví. Dostupnosť sa na Slovensku každým mesiacom zlepšuje, pretože aj dopyt stúpa. Keď som to riešila pred troma rokmi ja, musela som chodiť do špeciálnych obchodov, v reštauráciách na mňa pozerali čudne. Teraz je tento sortiment už pomaly v každom obchode a čašníci sú zvyknutí. Aspoň v Bratislave. Ak máte správny recept, tak časová náročnosť je rovnaká ako pri klasickom jedle. Cena alternatívnych potravín je vyššia, ale podľa mňa netreba umelo vyhľadávať drahé „bezlepkové keksíky, alebo „vegánske jogurty“, ale zamerať sa na potravinové druhy, ktorý daný alergén prirodzene neobsahujú,“ objasňuje Kristína a dodáva, že najmenej rada pečie bezlepkové koláče a prečo? „Pretože bez lepku to jednoducho nelepí.“ Skutočne zabrať jej však dáva aj vymyslieť menu na večer pre priateľov, z ktorých jedni sú celiatici a druhí vegáni.
Mohlo by vás zaujímať: Rodina z Oravy vyrába krásne veci z prírodných materiálov: Ich tvorbu si hneď na prvý pohľad zamilujete
Kým vymyslela bezlepkové palacinky, robila ich týždeň vkuse
Medzi intolerantných ľudí patril aj jej syn. Keďže ho dojčila skoro dva roky, musela byť na „eliminačnej diéte“ spolu s ním, pretože alergény prechádzali do materského mlieka. V tomto období sa musela vyhýbať najmä mliečnym produktom a hoci dnes už ako rodina s nimi nemajú problém, ako priznáva, takmer úplne si od nich odvykli: „Aj keď už teraz mlieko môžeme, tak ho používame oveľa menej než predtým. Nejako som si zvykla variť všetko bez neho, aj keď napríklad kvalitné jogurty, syry a smotanu do kávy som začala opäť kupovať a konzumovať. Taktiež mám kvôli blogu doma veľa druhov bezlepkových múk, keďže je väčšinou potrebné zmiešať viac druhov dokopy, aby recept fungoval.“ Dnes nemá jej syn našťastie žiadne stravovacie problémy a Kristína mu s radosťou vyvára jeho obľúbené jedlá ako palacinky, ale aj klasické mäsko s ryžou či rôzne druhy cestovín, na ktorých si pochutnávajú mnohé deti. No tiež jej utkvela v hlave aj táto spomienka: „Než som vymyslela bezlepkové palacinky bez mlieka a vajca, robila som ich asi týždeň vkuse, kým držali pokope.“
Paradajkové placky boli hitom, vyskúšajte aj jej veľkonočného barančeka
Časom sa teda Kristína v kuchyni skutočne vycibrila a za svoje „najslávnejšie“ jedlo, ktorým sú paradajkové placky, zožala veľkú chválu: „Je to recept, ktorý som sa naučila od miestneho šéfkuchára na dovolenke na Santorini a jedno leto na Instagrame spôsobil menší virál.“ Nájdete ho na jej blogu https://thetolerantcook.com/. Veľkou výzvou však pre ňu bol veľkonočný baranček bez vajec, lepku a laktózy. Toho robila asi 6 krát, kým samotný recept publikovala. Keďže veľkonočné pečenie je práve teraz aktuálne, dávame vám recept do pozornosti ako inšpiráciu.
Suroviny
160 g ghee/vegan masla/margarínu/masla (podľa individuálnej potreby)
100 g banánu/alebo 1-2 vajcia
120 g ryžovej múky
140 g zemiakového škrobu (solamyl)
120 g práškového cukru
8 g Psyllium
8 g kypriaceho prášku (2 lyžičky)
1 lyžička guaranovej gumy (pre lepšie spojenie cesta)
kôra z 1 citróna
štipka soli
troška vanilkovej esencie
Postup
Množstvo cesta je vhodné do menšej formy, ak máte väčšiu formu, ktorú má vyplniť barančekovi aj chrbát, odporúčam suroviny zdvojnásobiť. Formu barančeka si vytrieme tukom podľa potreby a bezlepkovou múkou. Rúru si predohrejeme na 180 stupňov na spodný aj vrchný ohrev.
Ghee (alebo tuk, ktorý používame) rozmixujeme s banánom. Suché ingrediencie si zmiešame v jednej miske a napokon obe misky zmiešame dokopy. Cesto je kvôli psylliu a guaranovej gume pomerne tuhé (nie liate). Ak používame formu bez horného krytu, tak pečieme prikryté alobalom. Pečieme pri 180 stupňoch asi 45 – 60 min. alebo kým nebude palička po vytiahnutí čistá.
Po vytiahnutí necháme formu úplne vychladnúť, aby sa baranček dal ľahko vyklopiť. Odporúčam s koláčom narábať veľmi opatrne, keďže predsa len ide o bezlepkové múky bez vajca, takže je krehkejší. Ani jeden z piatich bezlepkovo, bezlaktózovo bezvaječných baranov sa mi nepodaril tak pekne ako keď som použila klasickú múku či vajcia, takže sa nebojte, keď vám baranček podľa tohto receptu vyjde „menej formovaný“.
Bloguje a píše aj odborné články, no nie je na to celkom sama
Ako to už býva zvykom, bolo len otázkou času, kedy sa Kristína rozhodla, že začne blogovať a tak vznikol blog The Tolerant Cook s podtitulom tolerantná k intoleranciám. Okrem toho, že tu pravidelne uverejňuje svoje recepty, venuje sa aj písaniu odborných článkov a foteniu svojich jedál. Hoci má vysokoškolský titul v oblasti verejného zdravotníctva, odborné články vznikajú v spolupráci s jej otcom a jeho partnerkou, ktorí sú rovnako vzdelaní v zdravotníckych oboroch. „Avšak odkedy mám blog, vznikli ďalšie blogy na túto tému, ktoré píšu ľudia venujúci sa daným problémom úplne priamo, napríklad juditatkacova.sk/blog. S autorkou blogu Judit som v kontakte a snažím sa ľudí smerovať už na jej blog,“ objasňuje.
Čítajte tiež: Dve mamy založili značku s detským oblečením: Potrpia si na ručnú prácu a udržateľný prístup, ktorý bude čoraz viac rásť
Najväčším kritikom je jej manžel, ale najviac sa človek naučí, keď skúša sám
Rovnako s fotením jej pomáha zase jej manžel, ktorý je nielen profesionálnym fotografom, ale podľa jej slov aj absolútnym perfekcionistom: „Vďaka tomu som mala od začiatku k dispozícii profesionálnu techniku, ateliér a odborného školiteľa.“ Hoci je Kristína vraj väčšinou spokojná s prvými fotografiami, jej manžel je ten, kto je schopný posúvať pohár hodinu po centimetroch, kým nie je absolútne spokojný. „S jedlom to závisí od toho, či varím len ak pre nás alebo na fotku. Na fotku musí byť jedlo pekné. Recept pre ľudí zase musí byť funkčný. Na toto si dávam pozor. Keď mi niečo nefunguje, skúšam to opakovane, až kým som ochotná recept zverejniť. Najviac sa človek naučí, keď to jednoducho čo najviac skúša sám."
Najviac ju baví samotné fotenie, pri ktorom sa rada vyhrá
Na jej práci ju najviac baví práve samotné fotenie, no musí byť naň dostatok času, aby sa s ním mohla vyhrať. „Keď sa snažím pripraviť a nafotiť recept pod časovým stresom a sú doma deti a sú nespokojné, tak je to veľký stres. Keď už to nie je hobby, ale práca, v ktorej máte záväzky voči klientom, musíte plniť deadliny a tiež od toho závisí zárobok na živobytie, zrazu to nie je až taká zábava, ako keď to robíte vo voľnom čase na báze dobrovoľnosti,“ vysvetľuje.
Projekt Tolerantná reštaurácia a veľa ďalších nosí v hlave
Na jej blogu nájdete aj projekt, ktorý nazvala Tolerantná reštaurácia a o čom presne je? „V tomto projekte mám v pláne „recenzovať“ reštaurácie ohľadom dostupnosti jedál pre ľudí so stravovacími obmedzeniami a ochoty personálu vyjsť v ústrety... V dobrých reštauráciách som problém nemala nikdy ani pár rokov dozadu. Niekedy čašník poslal samotného šéfkuchára, ktorému sme povedali, čo všetko nemôžem jesť a ten pripravil jedlo „na mieru“. Problém bol v takých „bežných“ reštauráciách, pizzériách a podobne. Niekedy nebola ochota vôbec žiadna a niekedy sa aj snažili, no nevedeli ako. Napríklad vám odprisahali, že jedlo neobsahuje mlieko a priniesli ho posypané parmezánom. Za tri roky sa však situácia výrazne posunula a pribúdajúcim počtom požiadaviek zákazníkov sa prispôsobujú aj bežné reštaurácie,“ opisuje súčasnú situáciu.
Okrem projektu Tolerantná reštaurácia, má Kristína v hlave veľa ďalších nápadov, avšak ich realizácia popri starostlivosti o dve malé deti sa odsúva bokom. Medzičasom totiž k synovi pribudla aj malá dcérka a preto sa momentálne naplno venuje rodine. Ako dodáva, je rada, že stihne navariť, poupratovať a prebaľovať.
Uvariť jedlo, nafotiť ho, postarať sa o domácnosť a dve malé deti nie je hračka
Hoci by mnohí mohli oponovať, že navariť predsa nejaké jedlo a odfotiť ho, nemôže byť až také ťažké a dá sa to hravo zvládnuť aj pri dvoch deťoch, nie je to pravda a Kristína o tom vie svoje. Skĺbiť tieto dve činnosti so starostlivosťou o chod domácnosti a dvomi malými deťmi, dá zabrať: „Ak je to pre klienta a má to byť poriadne, tak ide niekedy o niekoľko dní práce. Recept musíte vymyslieť, nakúpiť suroviny, ktoré v tomto prípade niekedy zháňam aj v niekoľkých rôznych obchodoch. Potom jedlo navariť, niekedy aj opakovane, kým sa podarí tak, ako má. Nezabúdajte, že treba vždy upratať celú kuchyňu. Následne jedlo nastylovať. Niekedy rozkladám umelé osvetlenie. Potom jedlo fotím. Následne fotky spracovávam v grafickom programe a napokon píšem recept na blog. Niekedy k receptu točíme video. Naozaj to nie je len „uvarenie niečoho, čo mám v chladničke a jedna fotka do mobilu“. A pri deťoch doma trvá všetko tak trojnásobne dlhšie.“
Neprehliadnite: Chemickú kozmetiku nahradila prírodnou: Dnes má Saša vlastný obchod, ktorý Slovenky milujú
Nedalo nám spýtať sa Kristíny na aj na jej kuchárske ambície, no šéfkuchárstvo alebo vedenie vlastnej reštaurácie so zameraním sa aj na potravinové intolerancie, nepatrí medzi jej splnené sny: „Nie som žiadny šéfkuchár. Som obyčajná žena, ktorá sa musela prispôsobiť situácii v rodine. Ja sa snažím zvyšovať povedomie ľudí na túto tému, o vedení reštaurácie nemám ani potuchy a ani ma to neláka,“ objasňuje na záver.
